Milujem inšpiratívnych ľudí a náhodné stretnutia. A o tomto Vám musím porozprávať, lebo tu bolo jedno aj druhé. V Poprade.

Štátny sviatok, utorok 30. október. Vezieme sa autom z Rožňavy cez moje obľúbené dobšinské serpentíny. Lebo vraj naozaj má suseda termín na vyšetrenie práve dnes. Vo sviatok. Na magnetickú rezonanciu, v jednej popradskej nemocnici. Na ten deň sme inak neplánovali nič. Len tam prísť, vyšetriť, niečo zjesť a jazda domov. Nech z toho voľného dňa ešte čosi ostane.

Hlad ma už viackrát doviedol na skvelé miesta. Jednak ma už z neho bolela hlava, Zoru chrbát - preto to MRko, Jura uši - z nášho bľabotania cestou - a krk zo šoférovania. Tak bolo rozhodnuté, ide sa jesť.

Motáme sa teda uličkami Popradu, do akejsi burgerovne. Smerujeme presne tak, ako nás naša GPS Klotylda sebavedome navádza. Parkujeme, vystupujeme, s krívajúcou Zorkou pomaly kráčame po chodníku, keď tu zrazu výkrik:

Ježiši! Zvrieskne Zora. Mňa trhne a hneď kontrolujem, či sa jej náhodou tá vyskočená platnička nevrátila naspäť na miesto. O tomto som počula, tu sa musíme zastaviť na kávu!! Tak nie. Ukazuje na dvere. Platnička to teda nebola. Len tabuľka: Cat Cafe Club. To je mačacia kaviareň môjho spolužiaka zo strednej! Oznamuje nadšene.

No fasa, vravím si v duchu, nie dosť, že máme doma kopec zverstva, ešte aj tu budem celá od chlpov, hádam aj v káve budú. Juro bude isto kýchať. Rozmýšľam. Potom dumem, či gympel v Dobšinej, kam tí dvaja chodili produkuje takýchto zoofilných jednincov bežne, alebo sú výnimkou len oni dvaja. Možno je to nákazlivé, hútam si v duchu. Ubezpečujeme ju, že hneď ako sa najeme, môžeme tam nakuknúť. NA-KUK-NÚŤ - prízvukujem, pozdraviť spolužiaka Peťa, dať rýchlu kávu a potom ešte stihnúť ostatok toho sviatočného dňa  - doma. Medzi vlastnými deťmi a vlastnými zvieratami.

Kým čakáme na jedlo, Zora lustruje fejsbúkovú stránku mačacej kaviarne. Číta nahlas a my sa nahlas smejeme. Vraj jedna z tamojších mačiek kandiduje v týchto voľbách na primátora Popradu. A Poprad ju volí. Čiernu mačku v kravate. Volá sa Mafia a vyzerá fakt seriózne. Má vlastné billboardy, aj kampaň a tvrdí, že sa vzdá platu v prospech útulkov. V tej chvíli sa už na tú kávu fakt teším. A teším sa aj na toho človeka, čo to má celé na svedomí. Vraj nás už čaká a že sa na nás teší tiež.

Poviem Vám priatelia, že táto návšteva stála za to, nech už spočiatku znela akokoľvek. A netrvala iba to "nakuknutie a vypitie kávy". Trvala presne toľko, koľko nadšenia, nápadov a pozitívnej energie sme si na nej vymenili. Trvala aj jeden koláč, ktorý mi potom z taniera dojedla mačka. Nie Mafia, ale jej kolegyňa. Zrejme členka predvolebného tímu, tá, ktorej po voľbách aj omrvinky postačia. 

Takže krátky fotoreport zo vzácneho stretnutia v Poprade, z ktorého som si odniesla vďaka Peťovi a jeho manželke toto:

1.) Že treba robiť naozaj to, čo nás baví. Je jedno, ako strelene to môže znieť. Mačky, hračky, sliepky, dečky, náušnice, lampy.. Je to jedno. Proste to robte.

2.) Že odvaha musí byť. Odvaha vymýšľať, konať a zotrvať. Nie napriek strachu, ale vedno s ním. 

3.) Že všetko sa dá robiť s nadhľadom. A humorom. Nákazlivým.

4.) Že veci, ktoré sa zdajú byť nemožné, nemožné nie sú. Možno stačí nájsť len iný uhoľ pohľadu.

5.) Že dôvera musí byť. V nás samých, že to zvládneme, že prijmeme samých seba takých, akí sme. Hoc aj mačkofilných :) No tiež dôvera v druhých. Že to zvládnu aj oni, že sa nájdu takí, ktorí tomu porozumejú, ktorí s nami budú ladiť, ktorých srdcia budú mať podobný rytmus, ako je ten náš. 

6.) Že veci je treba robiť poriadne. Profesionálne a hrdo. A podeliť sa o úspechy. Byť skromne neskromný :P

7.) A napokon, že netreba podceňovať silu dobrej, chytľavej, originálnej reklamy.

Tak. Za tieto "náhodné" stretnutia, ktoré prídu vždy vtedy, keď ich najviac potrebujem, som veľmi veľmi vďačná.

Keď budete mať cestu do Popradu, choďte sa aj Vy pomačkať do Cat Café Clubu. Stojí to za to ;)

Foto: zdroj fotiek Cat Café Club Poprad a LucLac