Domov » Žurnál+ » Autor: Lucia Laciaková

Žurnál+

Bude aj kniha.

Lucia L. » Osobné Blogy / 2016-08-09 22:55:33 /  4 komentáre / 30 lajkov

Teda už je.

A v nej slová, ktoré to celé vystihujú..

O nezdravých vzťahoch, o Laure, o Romane a Sebastiánovi, o Riaditeľovi a o tom, ako veľmi sa človek môže stratiť. Stratiť sám seba.

************************************************************************

Pozerám na klávesnicu a hľadám. Slová, ako začať, alebo skôr odkiaľ, možno slová, ktoré by to celé vystihli a dali tomu nejaký význam. Mlčky ťukám do klávesnice. Áno, mlčky.. To by mohlo byť ako prvé..

MLČAŤ
Prednedávnom sme boli na stretnutí. My dve a ešte zopár žien. Ostatné sme nepoznali, videli sme ich prvýkrát, no tie tváre nám boli známe. Možno ich výrazy, možno pohľady. Mlčky sme si posadali do kruhu a potichu hľadeli jedna na druhú. Ruky sa mi triasli, takže som sa nervózne hrala s prsteňom od Lobelie, ktorý som si už dávnejšie zadovážila cez sashe. Aj tam sú ženy, aj tie majú svoje príbehy. Možno podobné, ako tie naše. Možno aj ony radšej mlčia. Pomyslela som si a letmo pozrela na Denisu, ktorá to celé zorganizovala. Vyzerala trocha nervózne, no vďačne, že sme prišli. Odhodlane sa postavila, pár slovami nám poďakovala a prisunula bližšie bielu popísanú tabuľu. „Najskôr sa musíme dohodnúť na pravidlách.“ Povedala. Vzala do ruky fixku a začala podčiarkovať.
„Pravidlo prvé: všetko, čo sa tu povie, ostáva medzi nami. Každý povie toľko, koľko sám chce. Kto nechce hovoriť, môže mlčať a počúvať ostatných.“
Ešte stále som nevedela, či tam chcem ostať. Váhavo som pozrela na Romanu a vyčítala z jej očí presne to isté. Ideme či ostávame? Romana ostala ticho sedieť a pohľad nasmerovala naspäť na Denisu. Znervóznela som. Neznášam sekty a divné organizované skupiny. Teda, skôr sa ich bojím a teda aj všetkého, čo by ich mohlo aspoň trocha pripomínať. Manipuláciu ľudských myslí, ľudských citov, ľudských osudov. Hádam som tu dobre.
„Čo myslíte, prečo sme tu?“ Denisa hodila do plénu otázku. Všetky sme mlčali. Niektoré ženy zodvihli hlavu hľadajúc správnu odpoveď. Teda okrem tej jednoznačnej, že veď ste nás sem všetky zavolali. To ticho ma znervózňovalo.
„Aby sme si pomohli?“ Odpovedala som potichu s mierne pýtajúcou sa intonáciou.
„Áno. Aj.“ Povedala Denisa. „ Ste tu, aby ste sa naučili o tom hovoriť. Aby ste prestali mlčať.“ Zdôraznila. „ Aby ste zistili, že v tom nie ste samé.“ „Že napriek tomu, že ste každá iná, z inej rodiny, z inej sociálnej vrstvy, z iného kraja, z iných pomerov, všetky máte jednu vec spoločnú.“ Na chvíľu sa odmlčala. „Stali ste sa obeťou domáceho násila“
Vedno sme sklopili zrak a ja som nasucho prehltla. Neznášam to slovo. Obeť. Ani to druhé. Domáce násile. Je to také.. patetické! Také dramatické a úbohé zároveň. Také nejednoznačné. Neviem. Rozčuľovalo ma to. Pozrela som na ženu napravo. V očiach sa jej zaleskli slzy a nervózne žmolila v ruke bielu pokrčenú servítku. 

KONAŤ
Pár dní po pôrode som zabalila seba, malého Sebastiána a odsťahovala sa ku babke. Tak som konala ja. Riaditeľ sa totiž rozhodol, že ideme prerábať dom. Zajtra. Zbíjačkou búrať múry a neodkladne prestavať celé horné poschodie. Vraj to nemôže počkať. Vraj je to nutné. Tak konal on.
Svoju mieru pochopenia môjho dočasného presunutia sa do pokojnejšieho prostredia dal najavo jednou vetou. „Keď si sprostá, buď.“ Potom dodal ešte niečo v zmysle, že si počká, kým malý vyrastie a potom mi ho aj tak vezme. A že či mi to stojí za to. Na jeho poslednú otázku som neodpovedala. Rozhodla som sa povýšiť dočasný presun na presun trvalý. Dočasne u babky, trvalo bez Riaditeľa.


ČAKAŤ
„Na čo preboha ešte čakáš, Laura?“ Opýtala sa ma nasrato Romana, keď som jej minulý rok vzlykajúc zavolala z hotelovej izby, aby po mňa prišla. „Ohlás to a daj to konečne na súd.“ Sedela som na posteli, uvažovala o správnej odpovedi a mlčky sa dívala na čerstvú jazvu na svojom zápästí. Okolie bolo zdurené, zapálené, no samotný rez príliš plytký nato, aby to konečne vyriešil. „Mohla som trochu viac.“ Povedala som nahlas. „Prosím?“ ozvala sa Romana, ktorá na linke čakala na odpoveď. "Počúvaš ma vôbec, Laura?!“ Povedala nahnevane. „Na čo ešte čakáš!“ zrevala do telefónu. „Neviem“ povedala som ja. „Asi na to isté, na čo ty.“ Obe sme sa odmlčali. Možno na zázrak.


TVORIŤ
Handmade ma tak trochu zachránilo. Z časti. Aby som sa nezcvokla, aby som bola relatívne nezávislá a schopná sa postarať o seba a Sebastiána aj sama. Aby som sa mohla vyjadriť a dať von, čo ma trápi. V náznakoch, obrazoch, symboloch. Nie priamo. Hlavne nie priamo. Vytvorila som si bublinu, z ktorej som videla, čo sa deje von a zdanlivo si nahovárala, že sa to nedostane ku mne dnu. Ale tak to nefunguje. Teraz to už viem. Bubliny pukajú, lietajú tam, kam ich unesie vietor a odrážajú vonkajší svet v celom farebnom spektre. No ten odraz deformujú.

 

 


SPOZNÁVAŤ
Keď chceš problém vyriešiť, musíš doň najskôr preniknúť. Preskúmať ho skrz na skrz. Musíš sa s ním skamarátiť. Nie však opačne. „Ty, Romči, myslím, že trpíme na SLDD.“ Povedala som Romane, keď sme sa vracali zo stretnutia. „My všetky, čo sme tam sedeli, vieš?“ „To akože sme na drogách?“ Zasmiala sa. „Nieee, akože trpíme poruchou nedostatku sebalásky. Je to z angličtiny. Akože Self Love Deficit Disorder.“ „Hm. Prozaické.“ Poznamenala. „To by veľa vysvetľovalo.“ V ten deň sme si veľa za jazdy domov nepovedali. Viem, že sme mysleli na to isté. Na minulosť, na prítomnosť, na budúcnosť. Mysleli sme na to, aké by to bolo, keby sme sa mali rady. Samé seba. Keby sme si vážili svoje myšlienky, svoje názory, svoje pocity. Keby sme ich aspoň trochu počúvali a riadili sa nimi. V hlave mi vírilo tisíc otázok, aké by to bolo, keby. Keby som sa mala rada, keby som vedela, ako sa to vlastne robí. Možno by tak môj syn nemal teraz toľko strachov a toľko nezodpovedaných otázok. Nemusel by riešiť vo svojich 6 rokoch to, na čo je súd, sociálka, polícia a psychologička. Možno by jeho jediný problém bol len septembrový zápis do školy a to, či si dá dva alebo tri kopčeky šmolkovej zmrzliny. Možno..

A možno by som nikdy nezistila, že som vlastne stratená. Že sa musím (ísť kamsi) hľadať. Možno by nikdy nevznikol tento článok. Ani žiadna kniha.

O mlčaní, o konaní a čakaní, o tvorení a o spoznávaní. A o tom, ako rozlíšiť, kedy čo použiť, aby to malo dobrý koniec.  

****************************************************************************

- postavy v knihe, ako aj udalosti a ich prípadná podobnosť s realitou je čisto náhodná -

 -osho-

Komentáre

Shish balzam na dusu! Dakujem, Luc!! uz sa tesim na celu knihu!!!

2016-08-12 22:35:10

SkusimTo super, veľmi dobre sa to číta....tá kniha bude stáť zato..:D

2016-08-12 22:56:21

Zafiria Fúha silný príbeh...niekedy život dá zabrať...skvelo napísané

2016-11-29 10:32:01

zuzu309 Tú knihu chcem :-)

2016-12-16 11:07:551x

Pre komentovanie musíš byť prihlásený, nejde to ináč.

TOP Žurnál - Týždeň

Najlepšie žurnály posledného týždňa TOP žurnál mesiac »

TOP Žurnál Mesiac

Najlepšie žurnály mesiaca

Viac »
Kompletná hitparáda žurnálov »