Ahoj všetci!

Chcem Vám rozpovedať jeden príbeh, ktorý síce nemá až tak idylický koniec, ale pre mňa má veľkú až priam nevyčísliteľnú hodnotu.

Takmer pred tromi desiatkami rokov som sa narodila v tradičnej slovenskej rodine. Tým tradičná myslím, že okrem mamky a tatka, som žila aj so starkou a starkým a dokonca istý čas aj s ujom. Bola som ťažšie zvládnuteľné dieťa, takže jediný človek čo mal so mnou ešte trpezlivosť bola moja starká. Od mala mi dávala to čo mám v sebe dodnes. Lásku. (Hoci som si to neskôr vysvetľovala tak, že ma ani nepochváli ani nič také.) Najkrajšie bolo, že sme mali (a máme) medzi sebou tajomstvá, ktoré poznáme len my dve. Život so starkou bol niekedy aj riadna sranda, vedela byť mimoriadne vtipná svojimi výrokmi na margo nejakého problému. Posledné dva roky sme intenzívne prežívali rany, ktoré nám boli vhodené do cesty. Starká a jej zdravotný stav boli na bode mrazu. Okrem toho, že zaľahla, prestala jesť a piť, začala rozprávať o smrti a vtedy začalo jej skutočné utrpenie. Všetko to spustila udalosť, o ktorej sa dozvedela posledná. A my doma s ňou. Bolo to ťažké obdobie, ktoré nechcem rozoberať do detailov. Starká však po pár týždňoch a našich presviedčaniach vstala z postele a začala sa venovať činnosti, ktorej sa venovala predtým. Už to však nebolo ono. Stratila veľa radosti a dovolím si povedať, že to bol začiatok jej konca. Videli sme, že jej každodenný život je skôr utrpením a tak sme jej chceli všemožne spríjemniť chvíle. Keď pred rokom začala rapídne chudnúť podstúpila rôzne vyšetrenia, ktoré nič nepotvrdili ani nevyvrátili. Akurát ju ešte viac vyčerpali a utrápili, že ku koncu už bola v stave „robte si so mnou čo chcete“. Doma sme s tým nesúhlasili, ale zvyšok rodiny sa priam vyhrážal, že ak ju tam a tam nezoberieme vyšetriť, že budú problémy a pod. Mama ostala doma pri starkej (aj po neúspešných pokusoch o opatrovateľský príspevok!) a pomáhala jej, resp. posledný rok sa starala o ňu. Hoci podľa dvoch matkiných súrodencov bola starká v poriadku! Smutná a zoslabnutá mi rozprávala všetko čo ešte nestihla povedať, tajnosti, fakty i informácie do budúcna. Chceli sme jej pomôcť, ale už sme nevedeli ako. Koncom júna sa to zhoršilo a starká podstúpila znova plejádu vyšetrení, po ktorých sa cítila skleslo, ponížene a tak, že som mala pocit, že si praje zomrieť. V polovici júla mi ešte zablahoželala k narodeninám a pár dní na to jej mama zavolala kňaza. Starká prijala pomazanie chorých a priala si zomrieť doma. Avšak na naliehanie maminých súrodencov prišla sanitka a starkú odviezla do nemocnice. V ten deň, bol utorok, som bola pri nej. Doniesli sme jej veci. V stredu sme boli pri nej znova a očakávali sme, že bude na tom lepšie. No realitou bolo, že jej stav sa zhoršil natoľko, že lekárka poznamenala, že ona nevie čo s ňou. To ma skoro zabilo. Keď som starkú videla ako tam leží a vyzerá ešte horšie ako včera, vyleteli mi slzy. Mama už bola v tej chvíli pevne rozhodnutá, že starkú zoberie domov, aby dôstojne dokonala tam kde to milovala. Už to nestihla. Vo štvrtok ráno 27.7.2017 starká zomrela za neopísateľných podmienok, ktoré tu nebudem komentovať, aby som nebola obvinená z osočovania nemocničného personálu, výmyslu alebo z bujnej fantázie.
Už takmer rok bojujem s tým, ako veľmi mi chýba.
So starkou sme už nedokončili rodokmeň, ani naše rozhovory, ani mi už nebude vyčítať, že to taká a onaká nemôžem byť... už mi nepovie „Ľubka poď ma ostrihať keď budeš mať čas“, alebo „nože mi poď ostrihať nechty“. Nebude ma so slzami v očiach objímať až dokončím doktorát a ani na mojej svadbe nebude hrdo sedieť v tretej lavici (kde vždy sedávala)
Ale aj napriek tomu ju budem mať NAVŽDY v srdci a možno to čo som jej nestihla povedať jej poviem teraz:
Ďakujem Ti za všetku Tvoju opateru od detstva, ktorú si mi dávala...
Ďakujem za všetky Tvoje slová, aj keď boleli a nechápala som im, lebo teraz im rozumiem...
Ďakujem Ti za všetky rady, každý komentár, každú poznámku...
Ďakujem Ti za všetko, čo si ma naučila, aj keď pletenie mi nešlo a nejde...
Ďakujem Ti za všetku dôveru, pretože si mi verila a dôverovala...
Ďakujem Ti za všetko to nehmotné dedičstvo, ktoré budem opatrovať...
Ďakujem Ti za Tvoju lásku a príklad života, ktorý ma inšpiruje...
S láskou Ľubka