Každý z nás sa túži v niečom realizovať. V niečom, čo ho baví, má na to predpoklady a vidí v tom perspektívu. Už dlhší čas mám sen,  a to pracovať v redakcii časopisu. Nie ako redaktorka, to prenechám talentovanejším a priebojnejším. Aj keď možno raz...  Mne by stačilo byť malým čriepkom v skladačke zvanej časopis - jazykovou redaktorkou. V tejto oblasti mám zodpovedajúce vzdelanie a 5-ročnú prax, navyše prekladám. Často snívam, ako si listujem v novom voňavučkom výtlačku (cítite tú vôňu?) a hľadám v tiráži svoje meno. Je tam, aaach, super pocit, ktorý som už zažila a chcem ho zažívať častejšie. Prináša mi akúsi spokojnosť so sebou, u mňa takú  zriedkavú.

Keď sa situácia v našej firme začala meniť z ružovej na šedú a prechádzala do čiernočiernej, rozhodla som sa konať a splniť si sen. Pár týždňov som denne číhala na najväčšom slovenskom portáli práce. A objavil sa! Inzerát sľubujúci miestečko v redakcii slovenského týždenníka. Nemohla som uveriť tomuto štastiu, viem, že podobné  pozície nie sú práve  z tých, kde by zamestnanci fluktuovali. Ok, ideme na to.

Napísala som životopis. Bude dobrý? Zaujme? Nenechala som to na náhodu a poprosila Aďku - personalistku, nech mi ho odobrí. Aďka zdokonalila nejaké drobnosti, vycibrila som motivačný list, ktorý by namotivoval aj kravu korčuľovať a s búšiacim srdcom som moju žiadosť odoslala. Nezabudla som pridať pár teplých nevtieravých slov do sprievodnej správy pre zamestnávateľa.

A teraz to čakanie. V duchu som si už žehlila puky na elegantných nohaviciach, v ktorých pôjdem na pohovor. Vyberala som, ktorá sashe brošňa sa mi bude najviac hodiť k svetríku či blúzke, aby som ukázala, že nie som len múdra, šikovná, ale aj kreatívna a odvážna. Aby som sa na prvý pohľad stala zapamätateľnou. Ozaj, budú lepšie vlasy vyžehlené alebo natočené? Prvý dojem robí veľa.

Prešiel týždeň. Znervóznela som. Bežím k počítaču, overujem, či som do životopisu uviedla správne telefónne číslo. Žiadna chyba. A čo mailová adresa? Ako mi môžu poslať odpoveď, keď mám zlú adresu? Motýliky nepokoja v bruchu. Nič, aj tá je v poriadku. Hm, este chvíľu teda počkám. A čo keď sa im nepáčila vložená fotka? A načo vlastne chcú fotku človeka, ktorý bude šedou myšou a nebude musieť reprezentovať firmu? Pokoj, oni sa ozvú.

Neozvali.

Prešli takmer dva týždne, priblížil sa dátum uzatvorenia prijímacieho konania. Ilúzie sa rozplývajú. Zdvíham telefón a volám. Pani mi milým hlasom oznamuje, že výberové konanie bolo uzavreté a kandidáti na pohovor vybratí. Ja medzi nimi nie som.  Akože nie som? Veď spĺňam každú jednu požiadavku, ktorú si určili! Neverím vlastným ušiam. Ani mi nedali šancu, aby som ukázala, čo vo mne je? Koho, preboha, vybrali? Keď im je málo vzdelanie, prax v odbore a ako bonus živnostenský list? Ani mi doma dve deti neplačú? Studená sprcha a riadne zaucho k tomu.

Po dvoch dňoch ma rozmrzenosť prejde. Budú iné šance, toto boli zrejme nejaké pipiny hľadajúce si parťáčku na kávičkovanie, ospravedlňovala som ich správanie.

Keby to bola jedna takáto skúsenosť, poviem si fajn, veď čo by si chcela, aby všetko vyšlo na prvýkrát? Tento scenár sa však zopakoval trikrát. V troch rôznych časopisoch. S rovnakým výsledkom. Žiadna šanca.

Po čase stretávam Petru. Kedysi pracovala v podobnom médiu. Tlačiac svoje prvorodeniatko pred sebou v kočíku mi hovorí, ako to u nich fungovalo, na báze kamarátstva, tak nech sa nečudujem a nie som znechutená. No a nemám byť?

Teší ma, že spomínaný týždenník sa jazykovo výrazne nezlepšil? Profesionálnou deformáciou stále nachádzam v textoch záležitosti, ktoré tam nepatria. Ani neviem, občas to príde ľúto.

Naozaj sa treba narodiť ako Tamara H. či Ema T., aby mal človek šancu ukázať, čo v ňom je? Aby si ho niekto v záplave všimol?

Pozerám na nadpis tohto žurnálu. Áno, je mi lepšie. A nie som smutná. Teším sa na krásnučký námornícky šálik od uKvetinky, ktorý mi poštár prinesie. A hneď mi je lepšie.