Ako lektorka inovačného vzdelávania učiteľov, človek pôsobiaci v projektoch zameraných na podporu zraniteľných skupín (Nadácia DEDO, projekt SOLACE - CEE) a zároveň ako autorka pripravovanej detskej knihy sa denne pozerám na to, ako strácame schopnosť porozumieť písanému slovu.

Čitateľská gramotnosť už dávno nie je o tom, či dieťa na hodine nekoktá pri čítaní odseku. Znamená to schopnosť prežiť v informačnej spoločnosti – pochopiť zmluvu v banke, príbalový leták od liekov, odlíšiť fakt od názoru a odhaliť hoax.

V mojej praxi sa denne stretávam s tromi skupinami, pričom každá z nich naráža na úplne inú mentálnu či systémovú bariéru:

I. Deti v systéme, ktorý zosilňuje rozdiely

Na Slovensku žije v bytovej núdzi vyše 11 000 detí. Dieťa, ktoré spí v preplnenej ubytovni, nemá vlastný stôl, ticho a lampu, sa jednoducho nedokáže naučiť čítať s porozumením. Náš systém nedokáže vymazať znevýhodnenie na štarte. Sme na chvoste EÚ. Tieto deti neodchádzajú zo škôl len s horšími známkami – odchádzajú s vedomím, že svet okolo nich je príliš zložitý na to, aby mu rozumeli.

II. Zrakovo a sluchovo znevýhodnené deti

Úplne špecifickou témou je gramotnosť detí so zmyslovým znevýhodnením. Tu nie je problémom nedostatok snahy, ale fakt, že cesta k textu vyžaduje úplne iné kanály.

Nevidiace a slabozraké deti: Klasické vizuálne čítanie sa kompletne preklápa do hmatovej formy (cez Braillovo písmo) alebo do sluchovej formy (hlasové výstupy).

Deti s poruchou sluchu: Cesta k čítaniu s porozumením je úzko prepojená s rozvojom posunkového jazyka, ktorý je ich primárnym materinským jazykom. Písaný text je pre ne vlastne cudzím jazykom.

V oboch prípadoch platí, že funkčná gramotnosť nie je otázkou intelektu, ale dostupnosti informácií a špeciálneho prístupu.

III. Dospelí a učitelia: Čítanie formou skenovania a vyhorenie

Kríza gramotnosti nie je len problémom detí – tie sú len zrkadlom nás dospelých. Medzinárodné testovanie dospelých PIAAC potvrdzuje, že štvrtina dospelých Slovákov má vážne problémy porozumieť zložitejšiemu textu.

Keď vediem učiteľov na inovačnom vzdelávaní, pravidelne narážam na to, že zadania vypracujú úplne mimo témy alebo sa pýtajú na veci, ktoré sú jasne napísané v pokynoch. Podpisuje sa pod to niekoľko fenoménov:

Skenovanie textu (Skimming): Preletia text očami, zachytia tri slová a mozog si domyslí zvyšok. Urobia zadanie podľa toho, čo si myslia, že od nich chcem, nie podľa toho, čo je skutočne napísané.

Návyk na pasívne memorovanie: Mnohí vyrástli v systéme bifľovania. Keď dnes chcem tvorivý transfer teórie do ich vlastnej praxe, narazia na stenu.

Kognitívne preťaženie a vyhorenie: Na vzdelávania chodia unavení po celom dni v škole, často len kvôli povinným príplatkom k platu. Mentálna kapacita na hĺbkovú analýzu textu v tej chvíli skrátka chýba.

Čo s tým?

Ako autorka detskej rozprávkovej knihy si uvedomujem zásadnú vec: nemôžeme chcieť od detí (ani od dospelých), aby milovali knihy a rozumeli textom, ak im na to ako spoločnosť nevytvoríme podmienky. Vzťah ku knihám sa nezačína v škole, začína sa doma. Musíme zmeniť prístup na všetkých úrovniach. Kniha a schopnosť rozumieť jej obsahu nemá byť luxus pre vyvolených. Má byť bezpečným prístavom a rovnakou štartovacou čiarou pre každého z nás.

Narážate aj vy vo svojej profesii na to, že ľudia texty skôr len „skenujú“, než skutočne čítajú s porozumením? Čo vám pomáha tento filter preraziť?