Keď som si v roku 2004 z USA doniesla chladničkové magnetky s nádherami fotografiami národných parkov, začala som na Slovensku urputne hľadať niekoho, kto by dokázal vyrobiť magnetku na chladničku s mnou dodanou fotografiou. Vtedy som si predstavovala, že tieto magnetky budem ponúkať len na našom ubytovaní turistom. A bola som pravdepodobne prvá, kto magnetky doniesol aj na pult suvenírových predajní. 

Lenže magnetky (a konkurencia) sa rozmnožili rýchlo a ich pridaná hodnota bola nízka. Dvere chladničky sa za chvíľu zaplnili a magnetky vybledli, tak ako spomienky na dovolenku... Chcela som robiť niečo s naozaj vlastným rukopisom. Aby to nebolo len o magnetkách s fotografiou či kresbou slovenského motívu, ale aby sa „suvenír“ dal aj príjemne nosiť... hľadala som niečo, čo by bolo 2 v 1, možno aj 3 v 1.

Dlho som zháňala možnosť potlače na „rukáv“ vlastným motívom, až sa mi to pred 5 rokmi prvý raz podarilo. Zrodila sa tunelová športová šatka s mapovým podkladom a s tatranskými chatami. Dodnes je to moja najpredávanejšia šatka (okrem Sashe ju kúpite aj na niektorých tatranských chatách a vo vybraných športových obchodoch).

Nezabudnem, keď som prvý raz vo vlaku videla mladíka s „mojou“ šatkou na krku. Chlapec si možno myslel že s ním mám nejaké úmysly, nedokázala som naňho necivieť...

Motívy mi z hlavy na papier a do PC pribúdajú každý rok. Tunelové šatky sú ideálne ako športový doplnok, ako praktický darček pre cudzinca v rodine či z práce. Ako milé prekvapenie pre obchodného (športovo založeného) partnera v cudzine. Ale aj pre našincov – horalov, keď im fúkne na krk.. a ak chcete tak aj na základnú orientáciu v teréne (pozor, značkované trasy na mapách Vysoké a Západné Tatry sú z 50.rokov 20.storočia, veľa značiek sa menilo!)

Farby a ich kombinácie ma fascinujú, aj keď čím ďalej tým viac inklinujem k zelenej a jej odtieňom. Dalo by sa to zvaliť na genetiku, ale skôr je to o želaní, aby nás opäť viac obklopovala zeleň a všeobecne, príroda. 

Aj preto každoročne na jar chodím na miesta, kde viem, že raší mnoho semenáčikov – stromčekov. Venujem sa hlavne bukom, ale aj keď vidím smrečky, jedličky, smrekovce alebo javorčeky, tiež ich neobídem. Zbieram len tie, ktoré nemajú šancu prežiť: na lesných cestách, pri železničnej trati, turistických chodníkoch a ak sú veľmi husto jeden pri druhom. Tento rok som ich zozbierala cez 130. Následne ich sadím do kontajnerov, nejaký mesiac sa o nich starám na balkóne a potom ich presádzam von. 

Kam? Tam, kde les chýba a tam, kde si myslím, že by mohli prežiť. V chránenej záhrade pod Tríbečom, v okolí osady Tatranský Lieskovec, kde je kedysi hustý les minulosťou a tie smreky čo ešte ostali, naďalej schnú vďaka lykožrútovi. 

Potom ich priebežne chodím kontrolovať. Negarantujem že prežijú, ale v rámci mojich možností pre to robím maximum. 

Takže ak si kúpite čokoľvek z môjho obchodu, môžete pokojne a bez nadsádzky povedať, že ste tento rok zachránili (minimálne) jeden stromček.