Zima má zvláštnu, takmer archaickú schopnosť spomaľovať svet. Je to naliehavé, neúprosné pozvanie k návratu dovnútra. Keď sa dni skrátia na minimum a šero sa začne vkrádať do našich ulíc už popoludní, cítime to všetci. A keď si na mesto sadne studená hmla, "depka" je hotová.

Je to ten moment zimného slnovratu, kedy sa tma zdá byť nekonečná, a to nie sme žiadni Škandinávci. Naši predkovia tomuto času rozumeli lepšie než my. Vedeli, že zimná tma nie je nepriateľ, ktorého treba prebiť neónmi nákupných centier, ale priestor na oddych.

V časoch bez elektriny bola tma prirodzeným rytmom – časom, kedy sa dalo len mlčať, rozprávať príbehy a čakať na návrat slnka. Slnovrat si žiada pokoj. Je to čas, kedy generácie pred nami prirodzene utíchli, lebo v tej tme sa nedalo robiť nič iné, len byť spolu. Alebo iba byť.

A práve v tejto najhlbšej tme má zmysel zapáliť sviečku. Je to prirodzená potreba. Svetlo sviečky pre mňa predstavuje čistú esenciu nádeje. Pripomína mi, že aj ten najtemnejší bod roka je zároveň momentom obratu. Od zajtra bude deň o minútu dlhší. Táto drobná, matematicky presná nádej mi pomáha vnímať Vianoce nie ako cieľovú rovinku nákupného šialenstva, ale ako bod, v ktorom sa nadychujeme k niečomu novému.

Vôňa smreka v paneláku a zima na východe

Keď dnes zatvorím oči a vdýchnem vôňu ihličia, prenesiem sa do bratislavskej obývačky osemdesiatych rokov. Boli to Vianoce v kulisách socializmu, kde sa o slobode len šepkalo. Sviatky pokoja a mieru, kde darčeky nosil Dedo Mráz. Na smreku v obývačke viseli krehké sklenené gule, z ktorých každý rok niektorá padla za obeť. Aj stromček sme občas museli hasiť, keď vzbĺkol od sviečky. To boli naše socialistické Vianoce v paneláku.

Sneh v Bratislave bol vždy vzácnym hosťom, viac čľapkanicou než rozprávkou. Moja skutočná zima sa začínala až na ceste na východ. Vlakom sme cestovali celú noc a prestupovali v Kysaku. V obci, kde žili moji starí rodičia, bola snehová perina poriadna. Sneh vŕzgal pod nohami. Na poštu sme chodili do vedľajšej dediny, dedo ma ťahal na saniach.

Dnes, keď si prezerám tie staré snímky, nevidím v nich režim, ale ľudí, ktorí sa snažili o dobro v rámci svojich možností. Vidím v tom korene svojej dnešnej potreby vytvárať niečo pekné a zmysluplné, dodať teplo človečiny. Aj preto tvorím Woykas, aj preto vítam hostí na Chatách Tatra.

Tradícia bez dogiem

Zamýšľam sa, či sú Vianoce výhradným územím konzervatívcov. Či ak sa niekto hlási k liberálnym hodnotám, mal by zabudnúť na Vianoce? Ja to tak necítim. Pre mňa sú hodnoty slobody, spravodlivosti a dobra absolútne kompatibilné s vianočným stíšením. Sloboda pre mňa znamená aj to, že si môžem vybrať, ktoré tradície si ponechám a aký význam im dám.

Prežívam Vianoce rovnako intenzívne ako ten najtradičnejší konzervatívec, ale môj oltár je v prírode a v ľudskosti. Moja viera je vierou v dobro, ktoré v sebe nosíme. Spravodlivosť v mojom ponímaní nie je len právny termín, ale ochota vidieť aj tých, ktorí pri vianočnom stole nesedia v radosti. Liberálne hodnoty sú hodnotami pokroku a nikoho neohrozujú, aj keď to mnohí tvrdia. Počas Vianoc nemyslím na dogmy, ale sústredím sa na prítomnosť. Stávam sa na chvíľu akýmsi lepším ja. Pre svojich blízkych, pre túto krajinu ale aj pre seba samu.

Zima na Slovensku

Práve táto dualita – tradícia prepojená s moderným vnímaním sveta – ma inšpirovala pri mojej kresbe „Zima na Slovensku“. Chcela som vyjadriť to, čo sa u nás traduje, čo pre mňa – pre nás, Slovákov, znamená Zima na Slovensku. Táto kresba je pre mňa vizuálnym vyjadrením toho, o čom píšem aj vo svojej knihe Slovensko pre začiatočníkov. Snažím sa v nej trochu rozkódovať našu mentalitu, naše zimné (detské) očakávania aj (dospelé) melanchólie. Zima na Slovensku nie je len ročné obdobie, je to stav duše.

Svet vonku a svet v nás

Nemôžem sa však tváriť, že žijeme v bubline čistého pokoja. Valí sa na nás realita, ktorá má od vianočného mieru ďaleko. Kúsok od našich hraníc zúri vojna, ktorá nám pripomína, aká krehká je naša istota. Vidíme okolo seba podnikavých klamárov a cítime únavu z politiky. Na druhej strane však vidím aj úspešné biznisy postavené na poctivosti a tisíce obyčajných ľudí, ktorí robia skutky dobra bez toho, aby o tom písali statusy.

V tomto chaose je najdôležitejšou úlohou ostať človekom. Je to vlastne tá najťažšia disciplína. Nezhrubnúť, nenechať sa pohltiť nenávisťou, udržať si integritu. Vianoce sú ideálnym časom na revíziu tohto nášho vnútorného nastavenia.

Skúsme sa na chvíľu zastaviť a pozrieť sa na to, čo máme. Máme jeden druhého, máme schopnosť tvoriť, máme slobodu (aj keď o ňu musíme denne zápasiť) a máme nádej. Skúste sa stíšiť. Naozajstné ticho lieči. Ja ho tiež potrebujem.

Tento rok, ktorý máme za sebou, nebol ľahký a ten ďalší pravdepodobne nebude o nič jednoduchší. Ale sme v tom spolu. Či už prostredníctvom mojich vecí vo Woykas, ktoré vám snáď robia radosť, alebo cez ticho našich Chát Tatra, kde sa snažíme vytvárať priestor na nádych.

Chcem, aby ste vedeli, že som tu pre vás nielen ako tvorkyňa a ubytovateľka, ale hlavne ako Soňa – človek, ktorý verí v silu spoločenstva a v to, že si musíme pomáhať. Ak budem môcť akokoľvek pomôcť, rada to urobím. Podávam vám ruku, nie s predajnou ponukou, ale s úprimným prianím blízkosti.

Nech sú vaše Vianoce presne také, aké ich potrebujete mať. Autentické, tiché a plné svetla, ktoré nehasne ani po zhasnutí sviečky.

PS. Neplačte nad tmou. Kamarátka Dada žije za polárnym kruhom. Celodennú tmu trvajúcu celý mesiac si užíva. Všetko je tajomné, akési rozprávkové. Na návštevu do záhrady občas zavítajú aj rozprávkové losy a nad hlavami im zasvieti farebná stuha polárnej žiary. A keď sa slnko po zime prvý raz vynorí z hlbín oceánu, všetci oslavujú.