Keď som bol ešte chlapcom, mal som ako mnoho iných deciek, ktoré neboli jedináčikmi, spoločnú detskú izbu so svojim súrodencom - v mojom prípade išlo o dva roky staršiu sestru. V tomto životnom období to bolo naozaj skvelé, mal som to privilégium dediť všetky jej hračky, avšak aj oblečenie, z čoho som už takú radosť nemal, každopádne spoločný priestor na život prinášal mnohé výhody v oblasti zábavy, veď ako je známe - dvom je vždy veselšie. Jedna z mojich najkrajších spomienok je na nočné vankúšové vojny, ktoré vždy prerušil a zároveň ukončil až náhly príchod nášho otca s vyčítavím výkrikom “Už spite!”. Aspoň sa bitka skončila pred vyhlásením víťazov a tak nikto neskončil porazený.

Keďže nakoniec aj Janko Hraško vyrastie a v tomto svete by ani Peter Pan neostal večným dieťaťom, tak sme i my dvaja pomaličky dospievali a začali čoraz viac túžiť po vlastnom súkromí. V momente, kedy sa moja sestra rozhodla, že je už naozaj najvyšší čas ísť po ceste životom vo vlastnom priestore, k vzniktnutej situácii pristúpili naši rodičia uskutočnením prerábky ich pôvodnej spálne na novú detskú (alebo skôr tínedžerskú) izbu mojej sestry, pričom svoju manželskú postel preniesli do veľkej spoločnej obývačky, čím sa z tejto miestnosti stala akási obývačko-spálňa, a v podstate z verejného priestoru pre všetkých sa stal priestor súkromný. Z tohto dôvodu mi tu, kde sa odohrávali všetky tie dospelácke scény, začalo byť nepríjemné tráviť čas a s prestaním trávenia času v obývačke (v obývačko-spálni), som taktiež prestal sledovať televíziu.

V mojej “novej" veľkej izbe ostalo však akosi prázdno, netrvalo dlho a moja melancholická dušička začala túžiť po akomsi vizuálnom vzruchu. Jediný televízor s komplet vybavením /VHS a DVD/ bol však pochopiteľne v obývačke, a preto mi neostávalo nič iné, ako audio-vizuálnu tvorbu legálne (ha-ha) sťahovať. Na svojom starom počítači som si takto vytvoril skutočne slušnú zbierku, ktorá sa pre mňa stala až závislosťou, sťahoval som všetko, čo sa dalo, častokrát som o konkrétne dielo nemal ani záujem, a ani si ho nikdy nepozrel, ale to mi nevadilo, bol to prosto ďalší kúsok do zbierky.

Každopádne takto som sa dostal k filmom, v tej dobe som fičal na oficiálnych rebríčkoch tých najlepších filmov v histórii, a z tejto mozaiky filmov som si postupne vyťahoval všetky jednotlivé kúsky. Spočiatku som sa orientoval na tie najznámejšie mainstreamové snímky, neskôr detailnejším pátraním po filmovom umení, naopak na nezávislé umelecké filmy. Každým pádom, ako vravím, tu sa zrodila moja láska k filmovej tvorbe, násilným zatratením lacnej televíznej zábavy a následným objavovaním filmového umenia z útrob internetu.

O pár rokov neskôr som už stál vo vestibule bratislavskej VŠMU ako uchádzač o status budúceho študenta tejto vysokej školy. S mojou rebelantskou povahou (nebudem čítať tú hŕbu teoretických kníh) som sa však prekvapivo dostal docela ďaleko, bohužiaľ to však nestačilo na to, aby som sa stal novým Tarantinom, Allenom či Lynchom. Život ma zatiahol k štúdiu odboru Dejín a teórie umenia, a tak mi osud tie teoretické knižky vtlačil priamo do tváre. Z tohto faktu som s odstupom času rád, už len preto, že z filmov mi tak ostala čistá vášeň, ktorá mi spôsobuje zimomriavky vždy už od úvodných zvučiek filmového štúdia.

No a dnes... Dnes by som Vám rád predstavil našu novú kolekciu, ktorá by nikdy nevznikla, nebyť príbehu vyššie. Verím, že sa bude časom rozrastať o nových členov, dosiaľ ju tvorí trojica filmárov - režisérov / scenáristov autorských snímkov, ktorých tvorba je mne veľmi blízka - Quentin Tarantino, pre jeho hravú povahu, autentické dialógy, spôsob rozpravánia príbehu a prácu s hudbou. David Lynch, pre jeho atmosféru, výtvarnosť, bizarnosť, pre jeho vlasy a schopnosť vyvolať vo mne des ako nikto iný. A do trojice Woody Allen, pre jeho dobrosrdečný cynizmus, pre jeho životné múdra a v neposlednom rade zmysel pre humor.

Kolekciu prinášame v ponuke bielych dámskych a pánskych tričiek, nákupných tašiek a skvelých uťahovacích vakoch z bio bavlny. Kompletnú koleciu nájdeš tu: Legendy Filmu

Leoš Kolář