Mama na rodičáku...
Hm času skoro vôbec na seba, na svoje ja.
Aaale.... Keď človeka niečo chytí za srdce a prosto to chce len tak skusíť, lebo.... ani nevie prečo...
...tak to skúsi....
Áno skúsi.., ale či sa to aj podarí? Sama neviem....
Raz možno viac, inokedy zasa menej. Ale keď to človeka opantá, prosto nedá mu to.
Áno, áno všetko je také neurčité.
Tak poďme na koreň veci...
Zapáčilo sa mi pracovať s filcom. Úžasný pocit, keď sa niečo podarí. Úplne od začiatku. Od samotného nákupu tovaru, strihu, hľadania toho správneho tvaru, až po samotné mini dielko.
Krásne Vianoce s vlastnou výzdobou, super pocit. Veľká noc už bola viac prepracovanejšia a o čosi viac vycibrená. Ďalšie druhy filcu, stuhy...
Apropo stuhy.... Tých je obrovské množstvo. Cítila som sa ako ihla v kope sena. Ale postupom času som sa ako tak zorientovala. To je pocit. Človek chce niečo vytvoriť a ani nevie čo si ma kúpiť, lebo nevie ako sa to volá ;-). Následne... Stuhy už doma na stole na mňa len tak žmurkali: "Aj ja, ja, ja. Mňa si vyber!"
Vybrala som jemné farby bielu a svetlo žltú a tvorila. A tvorila... A vyšiel mi z toho prvý náramok pre družičky. Potom druhý... Už orandžovejší....
A na môj obľúbený filc mám zabudnúť? Kdeže! Aj s tým sa dá ďalej pracovať aj v svadobných kolekciách.
Prvé pokusy, omyly a pády. Skúste posúdiť sami... Čo je krajšie? Ak vôbec? ....