Minulý týždeň sme sa s Pájou vybrali do našej obľúbenej čajovne. Obliekli sme sa ako Lejdi Dí a Džekí Kenedi, aby sme sa mohli navzájom pochváliť, aké sme krásne a pripiť si na to kvalitným japončíkom. A keďže sme veľmi krástne (ako s Pájou hovoríme) aj fyzicky aj vnútorne, je to nemalý dôvod k oslave.:)
Ako sme tak šli, obiehalo okolo nás množstvo ľudí s vychladenými pivečkami a bez tričiek, ktorí príjemne kontrastovali s jájovskými šatami a la Makovienka Onassisová a pájovským lookom a la víla Amálka Alfajedová... Boli sme skrátka neprehliadnuteľné a súčasne inkognito. V celom meste bolo trilón policajtov, čomu som sa ja(ja) veľmi divila, pretože toľko ich je v našom meste len vtedy, keď zima kosí riťky sporo odetým koledníkom pod jedličkou, zatiaľ čo ostatní prajú prizerajúcim sa požehnané sviatky a súčasne ich očorkávajú o posledné chechtáčiky, čo im po vianočných nákupoch vo vačkoch ešte ostali. Uf, to bola veta! Skrátka, muži košického zákona sú na mieste vždy, keď sa raz do roka niečo deje.
Tak sme si to rezko, no elegantne šinuli ulicami nášho drahého mesta, keď som sa zase začala ošívať a dlhšiu dobu som len sledovala, čo sa okolo nás s Pájou deje. Všade toľko záchranárov.. Tu sa predsa muselo niečo stať! Hlavou mi prebleslo, že nemám ani kurz prvej pomoci, no potom som sa predsa len trošku upokojila a povedala si.. Veď je ich tu toľko.. Napokon mi predsa len nedalo a zverila som sa so svojím znepokojením Páji: "Počúvaj, Lejdi, nezdá sa ti čudné, že je dnes v meste toľko záchranárov? Nikdy som ich toľko naraz nevidela!" Pája na mňa fľochla podivným pohľadom, zamurgotila očami najprv doprava, potom doľava, až napokon povedala: "Myslíš tých mužov v červených tričkách s bielymi krížikmi? To sú Švajčiari na majstrovstvách Džeki!"
V tom momente mi od samej hanby tupé obelelo a súčasne som v obličaji zrudla ako dedko večerníček, keď bezprostredne po jeho vstupe dajú v telke Rosamundu Pilčer..
Našťastie, Pája mala i tentoraz pochopenie pre moju antišportovú povahu a pozvala ma zo súcitu a z veľkej kamarátskej lásky na čaj bez toho, aby mi čokoľvek vyčítala, za čo som jej ešte teraz mimoriadne vďačná.
Áno, priznávam, som antihokejka:), no odteraz, chodím po majstrovstvových Košiciach zásadne s Pájou. Bez nej by som totiž nikdy nevedela, koho a prečo mi osud do cesty postaví:).
Vaša Jája:)