"A to ťa akože baví?!"
Prvá reakcia, ktorú som dostala, keď som po prvý raz vytiahla háčkovanie (ktoré nosím všade so sebou) v novej škole.
Áno, na jednu stranu ma to zamrzelo, že moji spolužiaci vnímajú háčkovanie ako niečo "babkovské". Ale potom som si uvedomila, že rovnako by som to vnímala aj ja, pretože moja mamina ma k ničomu podobnému neviedla a ako 10ročná som zúfalo hľadala základy háčkovania a pletenia na youtube, keďže ma to nevedela naučiť ani babka.
Lenže ja som v tom nenašla len svoju obrovskú záľubu, ale aj možnosť vyjadrit kúsok seba. Vo svojom tvorivom kútiku v množstve dúhových klbiek sa cítim ako umelkyňa, ktorá miluje, keď jej niečo vzniká pod rukami.
A tak tvorím, počítam očká, vypĺňam, zošívam... Všetko háčkujem s láskou a dávkou perfekcionizmu, ktorý ma sprevádza už od mala. Ale čo je hlavné, mám z toho obrovskú radosť!