Zdenka G. » Tvorba / 2025-03-25 13:00:01 /  6 komentárov / 30 lajkov

Tento článok píšem tri dni postupne, každé ráno pred odchodom na jarné Sashe v Starej tržnici. Je obdobie jarnej rovnodennosti a vo vzduchu je cítiť tú jarnú energiu, kde sa potrebujeme vzdať toho starého čo nás odďaľuje od samého seba a bráni nám žiť našu prirodzenosť a to kto sme. Občas fuška, že? ;) Poznáte ma, ako skoro vždy usmiatu a spokonú, aj mi to hovorievate a ja sa tak aj zväčša cítim, ale sú aj dni, kedy prídu tí bubáci, ako u každého a rada by som sa dnes podelila a ukázala vám tých svojich bubákov na mojej kreatívnej ceste, ktorých som sa dúfam, že z väčšej časti dokázala zbaviť, ale pár si ich ešte nechávam :D 

Foto sú naše ,,jarinky,, - jarné novinky 

Žijeme vo veľmi rýchlej dobe, plnej informácii a inšpirácii, kde virtuálny svet vie byť nástroj, kde sa môžeme inšpirovať, motivovať a vďaka tomu rásť a hľadať svoj smer, ale aj vidieť kopec úspešných ľudí a dehonestovať sa a pripadať si neschopní a nemožní oproti tomu čo vidíme, stratiť svoj smer a napodobňovať niekoho, kým sa chceme stať.

Veľa z vás ma pozná ako tú, čo začínala tu na Sashe tým, že som všetko ručne maľovala. Pre mňa bolo a aj je Sashe miesto, kde ľudskosť a prajnosť je to hlavné a bolo až neuveriteľné, ako zákazničky dokázali dlho čakať na moje výrobky, keďže objednávok bolo veľa a nestíhala som. Ale viete čo? Stále som mala pocit, že nie som dosť.... Občas na mňa prišla taká túžba byť, ako predajcovia, ktorí majú veľa sledujúcich a predajov. Štatistiky a čísla vedia riadne ručnú tvorbu a kreativitu demotivovať, lebo je to ozaj nereálne byť sám tvorca, bez nejakej automatizácie, alebo výpomoci a dosiahnuť to - byť veľká značka. Vtedy by si ozaj človek mal sadnúť a reálne sa pozrieť na svoj život, čo je reálne a čo sa ozaj nedá, lebo by mohol prísť do riadnej depky, ako som aj občas mala...čo si budeme klamať. 

Ďalší môj sen bol dostať sa ako predajca na trhy. Postaviť sa v tých krásnych priestororch Starej tržnice a predávať svoje výrobky. No bohužiaľ sa mi nikdy nepodarilo vyrobiť dostatok výrobkov, aby som mohla ísť. A teraz ten uhol pohľadu a vnímanie sa samej seba reálne bez porovnávania... Na oko som si ja pripadala neschopná, že to neviem dokázať. Vyrobiť dostatok výrobkov, aby som tam mohla ísť a realita... mala som toľko objednávok, ktoré ma krásne živili a preto sa to reálne nedalo. Vie to byť ozaj uhol pohľadu a záleží, čomu uveríme. 

Časom aj tak prišlo to, ako to nazvať... hovorieva sa tomu vyhorenie, psychická aj fyzická únava, lebo uznajme odvody a náklady stále rastú pri podnikaní a vymaľovať si na seba a nezdražieť svoje výrobky už bolo nereálne. Preto bolo na čase, zase sa reálne pozrieť na to, čo sa s tým dá robiť. Prišli sme už aj s mojim mužom, že naše maľby budeme dávať do grafickej podoby a tlačiť na našich tlačiarňach, ktoré sme si zadovážili... Malo to samú výhodu, pre zákaznikov, že mohli prať moje výrobky na viac stupňov, čo je pri úžitkovom textile dosť zásadné, že čakacie doby sa skrátili na 2 dni, že som nemusela to isté maľovať viac krát, ale tvoriť a byť kreatívna, čo je pre umelca tiež dosť dôležité, že som mohla ísť na vysnívané trhy... atď, ale viete čo? Zase som si okrem radosti pripadala, že som zlyhala. A to je riadny rozpor. Lebo som si reálne neuvedomovala, že ten stroj-tlačiareň ma nenahradil, že bez toho, že ja to nenamaľujem, neupravím a nerozhodnem po niekedy aj 20tom pokuse, že až teraz som spokojná, že ten stroj to inak neurobí...

Najintenzívnejšie som si seba ako tvorcu uvedomila až prišiel pred skoro tromi rokmi ten deň... tak, ako ten dnešný, stála som v tržnici, pod tými krásnymi oknami, rozložila som svoje výrobky vo svojom stánku a celé to na mňa dolahlo. Mne sa dojatím chcelo plakať. A je to aj tieto dni, lebo všetky tie rozpory a premýšľania, kto som, kde chcem ísť, či som dosť, alebo málo... kto tvoríte, určite poznáte ;) všetko sa tam rozplynie. A viete prečo? Lebo je tam tá realita. Vidíte reálnych ľudí a ich reakcie, nie len srdiečka a lajky. Vidíte, ich radosť, počujete, ako majú vaše výrobky, keď som ich ešte maľovala a sú spokojní aj s tými tlačenými, ako im to prináša radosť a pripomína čaj u babičky. Vo štvrtok mi jeden pán, ktorý tam prišiel s manželkou povedal, že vy ste nám maľovala obrázky, keď ste bola ešte na materskej a ešte ich máme na stene... Viem, smutné, že nám až koľkokrát iní musia ukázať našu hodnotu a to kto sme, že si nás niekedy viac vážia, ako my sami seba. O to viac si vážim tohoto prostredia, v ktorom tvorím, či už virtuálneho alebo reálneho, lebo keď ešte občas prídu tí bubáci, že som málo alebo moc, ma to troška uprace.

Preto vám-nám prajem najsť ten balans a spokojnosť so sebou čím ďalej viac a viac.

Zdenka Gregorová ;)