Pamätáte si, ako sa hneď po začatí pandémie spustila vlna solidarity a všetci, čo mohli, vytiahli stroje a šili rúška?

Pred rokom počas Fashion Revolution Weeku sme poukazovali na to, kto ušil naše rúška. Na to, ako vzácne je krajčírske umenie, ako málo si ho ceníme a ako preveľmi je potrebné. Prešli sme síce na respirátory, ale toto zlaté remeslo stále potrebuje viac oceniť a pozdvihnúť v očiach ľudí. Preto týmto článkom chceme pripomenúť snahy a námahu krajčírok a šičiek, či už pri šití rúšok, nášho oblečenia alebo i pri oprave toho, čo už máme. Stále sa pýtajme #whomademyclothes, aby sme videli tváre krajčírok a šičiek, a pýtajme sa #whomademyfabric, aby sme vedeli, kto vypestoval bavlnu, farbil, tkal či strihal v procese výroby. 

Nasledujúci text je pripomenutím čias spred roka, keď nám mnoho obetavých ľudí šilo rúška a tvrdo pracovalo dlhé dni. Preto sa im poďakujme spätne tým, že nepôjdeme vystáť frontu na eurové handry, ale zaklopeme na ich dielne a dáme im zákazku, ktorú aj náležite oceníme.

Text: Veronika Madleňáková, dobrovoľníčka pre fashion Revolution Slovakia, silná žena 

Ahojte, povedzme si, že moje meno je Helena. Som vyučená krajčírka a už niekoľko rokov mám vlastné zákazkové šitie s vlastným obchodíkom s predajom látok a galantérie. Obchodík mám vo vlastnom dome a keďže dedina, kde bývam, je ďalej od mesta ľudia si ku mne prídu nakúpiť, keď potrebujú gombíky či zips. Ceny za šitie mám nastavené pomerne nízko, aby som mala zákazky, avšak v konečnom dôsledku výsledná suma pre zákazníka je len o niečo vyššia, prípadne porovnateľná ako bežne v obchodoch. Keďže handmade je teraz veľmi moderný a dedina je pomerne veľká, núdzu o šitie nemám. Keby som však radikálnejšie zvýšila ceny, ľudia by išli radšej do obchodu… Čo znamená ručne vyrobené ich potom príliš netrápi, pozerajú sa hlavne na cenu. Chcú byť moderní a ísť s dobou ale musí to byť v prvom rade lacné…

Okrem tohto už viac než 2 roky šijem oblečenie pre slovenskú značku, ktorá pochádza z rovnakého regiónu. Túto spoluprácu mám veľmi rada, a keď je toho viac musím svoje zákazky odmietať. Je to pre mňa lepšie ako riešiť vlastné zákazky, pretože mi odpadá množstvo úloh a môžem už len šiť. Nemusím riešiť dizajn výrobku či materiál a hlavne celú komunikáciu, ktorú niežeby som nemala rada, ale častokrát trvá veľmi dlho. Máme vytvorený dobrý systém, prácu si viem naplánovať a som poctivo ohodnotená. To nie je samozrejmé všade…

Mám svoju dennú rutinu, ráno idem na nákup, dám si raňajky a posedím pri káve s maminou. Potom sa pustím do zákazok podľa zoznamu objednávok čo mám pre značku alebo podľa toho svojho. Počas dňa si ľudia prídu niečo kúpiť prípadne chcú niečo opraviť. Obedujem doma, buď musím rýchlo niečo uvariť alebo jem obed zo včera. Každý večer chodievam s kamoškou na prechádzku rýchlou chôdzou a môj najväčší relax je večerné čítanie knižky. V sobotu nešijem venujem sa prácam okolo domu a v nedeľu trávim čas s rodinou.

Je 12. marec 2020, na Slovensku sa tento týždeň začína viac hovoriť o koronavíruse vyzerá to tak, že to prišlo už aj na k nám… V Bratislave sa už začínajú zatvárať školy, v televízii môžeme vidieť tlačovú besedu, začína sa obmedzovať pohyb ľudí cez hranice… Nikto nevie čo sa bude diať a ako to bude ďalej…

Je 13. marec šijem objednávku pre značku, večer si má majiteľka po ňu prísť. Prichádza za mnou starosta, že potrebuje rúška pre občanov. Pýta sa ma, či môžem šiť, začať ihneď a koľko ich viem ušiť. Je to mimoriadna situácia a preto sa zapájame celá rodina. Mamina žehlí, nevesta strihá, dcéra obnitkuje a chystá gumičky a ja šijem a robím majsterku. Medzičasom niekto odskočí niečo uvariť, príp. nám niečo nachystajú chlapi, tí však chodia do práce tak nám môžu pomôcť až večer. Takto sme dokázali ušiť až 300 rúšok za deň a potiahli sme to spoločne celý týždeň, ten víkend sme sa nevenovali tomu čo zvyčajne… ďalšie dva týždne som už šila rúška sama. Cítila som sa ako v továrni, teším sa že sa už môžem venovať aj iným veciam. Kým všetci začali kváskovať, záhradkárčiť či hovoriť o tom, aké je hrozné ostať doma, my sme takmer nevideli denné svetlo a venovali sa iba šitiu rúšok, žiadne behanie či posedenie pri kávičke, tú som pila popri robote a večer som bola taká unavená, že som už ani nevládala niečo si prečítať. Za tie 3 týždne sme ušili tisícky rúšok, veľa sme darovali a ostatné predali, záujem bol aj od ľudí z dediny či firiem.

Počula som aj poznámku, čo 2,50? Tak veľa? Podobné reakcie som čítala aj na internete, že tí čo predávajú rúška sú hyeny… Vtedy mi ostalo veľmi smutno. Obetovali sme tomu množstvo času aj toho voľného. Som živnostníčka keď niečo nezarobím, nemám príjem. Nešiel mi žiaden 60 % plat… Materiál aj gumičky, či šnúrky stoja takisto veľké množstvo peňazí. Stovky rúšok sme darovali bez nároku na žiadnu odmenu dokonca ani za materiál a niekto buď komentuje cenu alebo nás všetky čo sme sa na to podujali nazve škaredými slovami… Nechápte ma zle svoju cestu som si vybrala sama a nesťažujem sa, všetci robíme čo môžeme… Avšak sú tu aj takí ľudia ktorí šíria zväčša len nenávisť a to je na tom to smutné. Všetci sme na jednej lodi a mali by sme držať spolu a nepredbiehať sa kto je na tom horšie… Mali by sme byť hrdí na to akí sme my Slováci šikovní a remeselne zdatní a ako sme sa napríklad aj pri šití rúšok zomkli. Šéfka zo značky, pre ktorú šijem, posielala rúška do Nemecka, pretože videli susedu so Slovenska, ktorá si rúška objednala a boli neskutočne štastní, že si ich vedia takto kúpiť. Pretože celé Nemecko nešilo rúška tak, ako tomu bolo na Slovensku. Možno celá táto situácia nám všetkým pomôže dívať sa na lokálnu tvorbu inak a začneme všetci viac podporovať to slovenské. Začneme si viac vážiť remeslá, ktoré žiaľ pomaly vymierajú. Ja v to dúfam.