Na handmade marketoch, tu na Sashe, ale aj v správach dostávame často podobné otázky.

A medzi nimi vznikajú príbehy, ktoré vám vyrozprávame. 

Vybrali sme tie, ktoré sa nás pýtate najčastejšie.

1. „Prečo sú vaše šperky drahšie než bižutéria?“

Tu odpovieme príbehom, ktorý sa odohral v lete na jednej krásnej akcii. 

K nášmu stánku prišiel mladý pán s dvoma slečnami.
Dievčatá si nadšene prezerali šperky, usmievali sa, ukazovali si detaily.
On sa nás spýtal na cenu.

Po jej vypočutí sa na mňa pozrel a povedal:
„Trocha drahé, nie?“

A ja som využila tú chvíľu. Začala som rozprávať celý proces.

• Modelovanie.
• Sušenie.
• Prvý výpal.
• Glazovanie.
• Druhý výpal.
• Ručná maľba pravým zlatom.
• Tretí výpal.
• Materiál. Pec. Čas. Trpezlivosť.

Počúval. A potom sa na mňa pozrel a povedal:
„Tak potom je to trochu lacné, nie?“

Cena je číslo. Je to suma, ktorú zákazník zaplatí. Je merateľná.
Dá sa porovnať. Dá sa filtrovať podľa „od najlacnejšieho“. Cena je to, čo vidíš na štítku.

Hodnota je pocit. To, čo autor odovzdáva skrz svoje dielo:

• koľko hodín nad tým strávil
• koľko rokov sa učil pracovať s materiálom
• koľko kusov rozbil, kým vznikol ten správny
• že každý detail je ručne vyrobený
• že neexistujú dva rovnaké kusy
• že to nie je z fabriky, ale z ateliéru

Hodnota je to, čo zákazník cíti, keď si šperk vezme do ruky.

„Cena je číslo na cenovke. Hodnota je príbeh, ktorý nosíte.“

2. „Čo ak sa mi šperk rozbije?“

Porcelán je pevný, ale je to porcelán.
A áno, môže sa stať, že vám spadne a rozbije sa. Tu vám tiež rozpovieme krátky príbeh.

Jedna pani si u nás kúpila náušnice. Po roku nám napísala, či by sme jej vedeli dorobiť jeden kus, pretože jeden rozbila – a sú to jej najobľúbenejšie náušnice. Dokonca si chce kúpiť rovno pár, aby mala do zálohy.

Poslala nám fotografiu zachovaného kusu.
Vysvetlili sme jej, že proces trvá – výpaly, maľovanie, sušenie a taktiež že to nebude totožné, ale budeme sa snažiť, aby boli podobné. Súhlasila, že si počká.

Po mesiaci sme jej posielali nové náušnice. A jej správa bola plná radosti.

Takéto návraty nás tešia viac než čokoľvek iné.

3. „Prečo mám pocit, že som mala kúpiť hneď?“

Toto sa stáva častejšie, než by ste si mysleli.

Mali sme stánok rovno pri vchode na handmade markete. Ľudia sa zastavili, obzerali, ale chceli si to ešte „prejsť celé“, kým sa rozhodnú pre šperk u nás. 

Asi po desiatich minútach sa vrátila mladá pani.
„Tu boli, presne tu… už tu nie sú?“

Kývame hlavou.
„Táto pani pred vami si ich práve kúpila.“

Priznala, že zaváhala. A že to veľmi ľutuje.

Mnohé naše kúsky sú originál alebo limitovaný kus.
Keď vás niečo osloví – väčšinou to nie je náhoda a keď sa predajú, podobné už nemusia byť.

4. „Ako si šperk nájde svoju majiteľku?“

Máme na to niekoľko dôkazov.

Jedny náušnice – jedny z mojich prvých – s nami chodili z trhu na trh. Nikto si ich nevšímal. Povedala som si: posledná šanca a ak nie, zrecyklujem ich.

Prišla pani z druhého konca republiky. Postavila sa pred stánok, bez váhania ukázala:
„Tieto chcem.“

Neveriacky som sa spýtala, či si je istá.
„Áno. Idú so mnou na dovolenku.“

A tak odišli tam, kde mali byť.

5. „Čo ak mi nesedia?“

Jedna staršia dáma si kúpila výrazné náušnice – jediný kus.
Na druhý deň prišla, že ich chce vrátiť, lebo sa jej jedna zle otáča.

Začala som riešiť iné komponenty, výmenu…
Zuzka ma zastavila. Možno má len trochu inak prepichnutú dierku.

Náušnice som vyčistila, zabalila späť do krabičky, vystavila a povedala:
„Nebojte sa, dnes si majiteľku nájdete.“

Odišla som na chvíľu preč. Keď som sa vrátila, boli fuč.

Kúpila si ich mladá slečna, ktorá ich v ten deň videla v našej storke. Sadli do auta a prešli desiatky kilometrov, len aby si ich „ulovila“.

Niekedy šperk jednoducho vie, kam patrí.

6. „Robíte aj to, čo si zákazníci želajú?“

Áno. A niekedy sú to krásne momenty.

Na predajných akciách dostávame množstvo nápadov. Tak vzniklo aj porcelánové prasiatko – ružové so srdiečkom, čierne, hravé.

Keď prišiel pán, ktorý nám tento nápad navrhol, hneď si ho kúpil.
A potom sa vrátil ešte po jedno – pre kamaráta.

Aj takto sa rodia nové kúsky.

7. „Môžu šperky nosiť aj muži?“

Už sme balili stánok, keď prišli mladíci, že čo to tu máme.

Jednému padla do oka naša monstera - ktorú máme ako náušnice.
„Ale ja mám len jednu dierku.“

Predali sme mu teda jednu náušnicu. Hneď si ju nasadil a odišiel s úsmevom.

Šperk nemá pohlavie, má príbeh.

Na konci dňa si uvedomujeme jedno – nepredávame porcelán. Predávame momenty, rozhodnutia, emócie, návraty, odhodlanie, radosť z toho, že si niekto vybral práve náš kúsok.

A za to vám ďakujem.

PS: máte podobné skúsenosti aj vy? Budeme rady, ak sa o ne s nami taktiež podelíte.