Soľ,múka a voda. Využitie týchto, v každej domácnosti nevyhnutných, surovín je naozaj rôzne. A nemusí ísť len o gastronómiu. Do tajov ich kreatívnych vlastností ma moja mama zasvätila už niekedy vo štvrtej triede na základnej škole.
Modelovanie zo slaného cesta je známe už od pradávna. A to nie len na Slovensku. Mnohí sa mu aj v dnešnej dobe naplno venujú. Niektorí však o tomto jednoduchom a hlavne lacnom materiáli nikdy nepočuli.
Sama som naň trošku pozabudla. Soška Venuše na projekt z dejepisu a  detské ozdoby na vianočný stromček mi akosi vyfučali z hlavy. Modelovacia hmota zakúpená v obchode stála nemalé peniaze a pritom neporovnateľne lacnejšiu variantu som mala denne na očiach.

Tradičnú techniku s použitím tohto tzv. hlúpeho cesta mi len nadávno pripomenula pani zo známeho slovenského spolku žien, ktorá ju predstavovala spolu so svojimi výrobkami v televízii.

Samozrejme, že som sa hneď musela pustiť do práce. Nechať všetko rozrobené a vyskúšať nápad, ktorý sa práve zrodil v mojej občas premotivovanej časti hlavy. Keďže u mňa býva zvykom, že nápady prichádzajú rýchlejšie ako ich stíham realizovať, musela som tento posledný uskutočniť skôr ako by „vychladol“ :-)Veď som predsa mala všetko potrebné v kuchyni.

Nepatrím k tým, čo začínajú s niečim ľahším skôr, ako sa pustia do realizácie  finálneho výtvoru. Ak nie som stvorená pre tento spôsob tvorby, tak nech to zistím hneď. Načo to naťahovať?

Úplne od oka som zhruba v pomere 1:1 zmiešala jemnú soľ s hladkou múkou a pridala trošku vody. Hmota má pripomínať  cesto, ktoré sa používa na medovníky. Tuhé, jemné, nelepivé a poddajné. Proste plastelína.

Stačí podľa potreby prisypať múku alebo priliať vodu.  Zobrala som si k srdcu zopár rád, ktoré spomínaná pani uviedla v reportáži a cesto som kvôli lepšiemu výsledku nechala na noc v chladničke.  A veruže mu to prospelo.Na druhý deň bolo pripravené na tvarovanie.

Zostávam verná svojmu národnému cíteniu, takže bez pochyby i tento môj plánovaný výrobok smeroval k jednoznačnému výsledku. To, či sa podarí však už bolo otázne.Po vytvarovaní požadovaných kúskov skladačky som tieto miniatúry poukladla na plech a položila na radiator. Celkovo som im venovala niekoľko dní, kým boli všetky hotové. Slané cesto je však veľmi trpezlivý materiál. Zabalené v sáčku a uložené v chlade vydržalo aj viac dní, kým som ho všetko spotrebovala.Väčšie kúsky mali tendenciu pod vlastnou váhou trošku klasať. Takže ich bolo nutné, pokiaľ to bolo možné, počas celého schnutia naprávať.Výrobky je možné dať sušiť do rúry na cca 50-100°C. Ja som však spokojnejšia s procesom prirodzeného schnutia na vzduchu. Poprípade s pomocou radiatora. V rúre mi cesto trošku ztmavlo a pri takej nízkej teplote akú treba použiť bol tento proces aj tak pridlhý a zbytočne sa spálila elektrina. Pri voľnom schnutí je výrobok krásne biely. Samozrejme potrebuje niekoľko dní, kým úplne ztvrdne, ale výsledok je omnoho lepší. A ako som už spomínala, možete ho popri tom ešte podľa potreby dolaďovať. Ďalšiou výhodou je aj to, že máte dosť času na zháňanie potrebných vecí, ktoré budete potrebovať na dokončenie svojho veldiela. Mne to prišlo celkom vhod.

Keď cesto dokonale presne je pripravené na farbenie. Použila som klasické akrylové farby. Tie sú vhodné na široké spektrum materiálov.
Môj prvotný nápad bola slovenská dedinka. Trošku som neodhadla veľkosť, takže nakoniec sa z dediny stal len dvor.Podložie je z cesta rovnako ako všetko ostatné. Vytvarované priamo v skle, preschnuté a namaľované. Trávnatý posyp som zohnala v modelárskom obchode, potrela cesto lepidlom a  nasypala trávu kam bolo treba. Už len poukladať všetko na svoje miesto a HOTOVO