...alebo ako sa môže život zmeniť zo dňa na deň. A nie len jej. Mne, ockovi... Ak vás zaujíma, ako to naozaj chodí, prečítajte si... ale pozor, je to moje súkromie a veľmi chúlostivé, no chcela som s tým von...

Mala som štrnásť. Bola som vtedy na dramáku.

Bol večer a ja som vedela, že v ten deň šiel ocko s maminou k lekárovi, pretože sa jej už viackrát stalo, že stratila rovnováhu a ocko ju musel chytiť. Neprikladala som tomu však veľkú vážnosť, pretože mamička vždy bola silná žena, ktorá sa starala o rodinu, vždy všetko vládala a uniesla a veľa pracovala.

A zrazu prišiel telefonát od ocka. „Lienka, mamičku si nechali v nemocnici.“.

Mamičku si nechali v nemocnici...

Prosím? Prečo? Kedy pôjde domov? Môžem ju navštíviť? Mám ísť zajtra na školský výlet? „Pôjdeš za ňou zajtra po výlete..."

Na výlet si nepamätám, bol plný jedinej myšlienky... Keď som konečne dobehla na neurológiu, navliekla na topánky modré sáčky a obliekla si papierový biely plášť, otvorila som dvere na peknej bielej izbe a... pri okne bola jediná posteľ, v ktorej ležala... moja mamička.

Bola veľmi bledá, tak, ako prikrývky a sterilné plachty s pečiatkami nemocnice, stolík s vreckovkami, gázami, obväzmi, rôznymi mištičkami a ampulkami. Ležala tam, nehybná a viedli od nej rôzne drôtiky, hadičky, hadice, ktoré ju spútavali ako povrazy. Mala tri rôzne infúzie, elektródy na hrudi jej neustále merali srdečnú činnosť, na ruke mala pripevnený elektrický merač tlaku, ktorý jej ho meral každú polhodinu, ďalší káblik jej meral saturáciu, elastickým obväzom mala tuho obviazané obe nohy a tak ďalej...

Keď sa mi naskytol tento obraz, obraz zúboženej, nevládnej matky, ktorá bola vždy tak silná, životaschopná, pracovitá, usilovná, starostlivá žena, nemohla som sa ovládnuť a rozplakala som sa...

Snažila som sa to skrývať, pretože plakal aj ocko a už aj mamička a ja som nechcela, aby sa trápila ešte viac.

Po šoku, druhý deň, som bola úplne na dne a pred nemocnicou som sa stretla s mojím Miškom, priateľom, ktorému som po opustení dvier začala neprestajne plakať na hrudi, on ma pozval na zákusok a mame poslal pekný javorový list, čo našiel na zemi.

Diagnóza však nebola jasná, pretože mamička dostala porážku niekoľkokrát. Viackrát jej maličká krvná zrazeninka zapchala cievku v mozgu a posledný raz bola väčšia.

Mamička nevedela hýbať ľavým kútikom úst, ľavou rukou a ťažko aj ľavou nohou. Ocko ju umýval, prezliekal, keď už mohla chodiť, viedol ju na toaletu, neskôr aj sprchoval, ja som jej krájala mäsko, nosila a doma prala bielizeň, kupovala chutné jedlo, snažila som sa ju potešiť akýmkoľvek spôsobom, snažila som sa v škole, nosila jej darčeky, kvety...

Mamička bola na jednotke intenzívnej starostlivosti dva týždne, ocko vedľa nej niekedy aj prespal a vtedy som spala u kamarátky, ktorej mame som veľmi vďačná za ochotu a starostlivosť. Za dva týždne sa mamičkin stav zlepšil, už mohla bez pomoci chodiť a na ústach nebolo po ochrnutí ani stopy.

Doma ešte ležala asi mesiac, pravidelne som s ňou cvičila artikulačné cvičenie, menila jej obliečky, varila, prala, žehlila, ocko nechodil do práce, umýval riad, pichal jej každý deň do brucha injekciu s heparínom na riedenie krvi (neskôr to robila sama) a robil všetko ostatné. Dostala oranžovú loptičku na precvičovanie svalov na ruke, noha sa rýchlo dostala do poriadku. Keďže zasiahnutá bola pravá polovica mozgu, ktorá ovláda emócie a pocity, mamička je trošku citlivejšia, ale to sa tiež zlepšilo.

Táto choroba v nej však doteraz zanechala stopy v podobe každodenných liekov, ktoré pribúdali, pretože ten najhlavnejší, ktorý má predchádzať zápalu ciev, je skoro tak silný, ako chemoterapia, takže mamine sa zvýšil tlak, pokazila funkcia štítnej žľazy, stratila veľa vlasov, bolia ju nohy, zoslabla...

A pre toto všetko som odvtedy veľmi nahnevaná, keď počujem nejaký vtip o porážke, alebo vetu „Mňa z toho porazí“, ktorú mamina často používala. Dokonca som na základnej škole vynadala môjmu fyzikárovi, keď nám rozprával „vtip“, v ktorom o tejto chorobe bolo. Vtip u mňa vyvolal presný opak jeho zámeru – rozplakala som sa. Rovno na hodine som mu vyčítala, že rozpráva sprosté vtipy a netuší o čom hovorí.

Choroba mamu však naučila vážiť si zdravie, nefajčiť, viac sa venovať sebe, oddychu, prechádzkam. A to isté aj mňa. Verím, že je to znamenie, ktoré mi má pripomenúť, čo si mám vážiť, komu sa mám najviac venovať a ako sa starať o chorých.

Teraz vám dám niekoľko tipov, ako zabrániť mozgovej príhode (a aj iným chorobám), aby vás navštívila:

1. Oddychujte. Vždy a za každých okolností si nájdite chvíľku pre gauč, posteľ či dobrú knihu.

2. Obdarujte sa. Stačí maličkosť, buďte si istí, že v tejto dobe si ju zaslúži každý. Klaďte si menšie ciele a za ich splnenie sa obdarujte. Výsledok bude skvelý.

3. Nájdite si čas na prechádzku. Prebehnite sa so psíkom, s mačkou, s dieťaťom, nadýchajte sa jari, opaľujte sa v lete (nezabudnite na tekutiny!), pokochajte sa na krásnej jeseni a bláznite sa v snehu.

4. Nesnažte sa všetko robiť na 110%. Dôležitejšie je vaše zdravie a môžete sa spoľahnúť, že vždy sú tu ľudia, ktorí nerobia prácu dokonale a výnos majú rovnaký. Aj tak budete vždy perfektní.

5. Neberte deti ako robotov, ktorí konzumujú zásadne nové hračky a počítače, ale ako ľudí, ktorí potrebujú vašu lásku, porozumenie, dôveru a pochvalu. Aj pre vás je to dôležité, nájsť si na ne čas. Nazvala by som to deťoterapiou.

6. Ak vám morálka nedovolí pozerať telenovely (čomu úplne rozumiem), tak si aspoň raz za týždeň doprajte podobný žvást.

7. Pre fajčiarov: nefajčite, moja mama na to doplatila, po tom, ako odišla z nemocnice, nemala cigaretu v ústach. Pre nefajčiarov: len tak ďalej.

8. Neberte drogy. No comment.

9. Nepite alkohol. ––//––

10. Nemiešajte toto všetko s antikoncepciou. Jedno sedemnásťročné dievča dostalo porážku vtedy, keď mama, pretože to spojilo.

11. Nájdite si dôvod na úsmev. Vždy sa nájde. (aj bezdôvodný je dobrý)

12. Obklopte sa zeleňou a kvetmi. Ak máte byt, nech sa vám balkón prehýba črepníkmi plnými ministromčekov, muškátov a byliniek (pre gazdinky vhodné aj do polievky). Zadaným odporúčam, aby si u manžela vykoledovali pravidelný prísun kytíc, ak na to neprídu sami. Nezadaným odporúčam, aby hľadali muža so zmyslom vážiť si vás. (a teda nosiť vám kvety)

13. Prejavte sa. Neuzatvárajte sa do seba, hovorte svoje názory, nikto vás za ne nezje, neduste ich v sebe.

14. S partnerom sa snažte vychádzať v mieri. Jednoducho sa zmierte s tým, že každý má nejaké vlastnosti a nikto nie je dokonalý, takže lepšieho mať nemôžete. Ak začnete u seba, pokračovať by mal/a on/ona.

15. Obdarúvajte iných. Predsa poznáte to pohladenie na duši.

16. Jedzte, čo vám chutí. Ak máte partnera, ktorý vás ľúbi, vaše chutné stehienka sa mu len zapáčia.

17. Bozkávajte sa do nemoty, objímajte, ľúbte sa.

Obklopujte sa partnermi a známymi, nezostávajte na svete sami.