Moja e-knižka ponúka zbierku 16-ročných skúseností s písaním za naozaj symbolickú cenu. Delí sa na niekoľko celkov. Rozhodla som sa, že z každého z nich postupne poskytnem na ukážku celú jednu kapitolu. Zakaždým to bude kapitola, ktorá bola zverejnená na iných serveroch už predtým, takže tí, čo si knižku už kúpili, o nič neprídu. Platené kapitoly zostanú platenými.

Začíname prvým celkom, v ktorom o písaní ešte iba uvažujeme. Článok som písala už v roku 2012, preto tá odvolávka na dnes už zastaranú počítačovú hru.

Na staré kolená

Kto to mal tušiť. Vaši spolužiaci predmet sloh vyslovene neznášali, spisovatelia, o ktorých ste sa v škole učili, boli bez výnimky starí ujovia a tety, a dokonca aj v hre The Sims 2 sa funkcia “Napísať román” sprístupní Simíkom až po dosiahnutí osemnásteho roku života. O čo väčšie bolo vaše prekvapenie, keď ste sa zaregistrovali na literárnom serveri a tam ste detí, ktorí napísali knihy, objavili desiatky! Pozor, nielen začali písať – ostatne, takí, čo sa na to podujali a skončili v polovici piatej strany, sa dali s troškou námahy nájsť aj vo vašom okolí – ale už majú celý román dokončený a keby len jeden. Pocit, že ste dosiahli čosi výnimočné a ojedinelé, prudko klesá. Bez ohľadu na to, že sa o tom nehovorí v televízii, novinách ani v poradenských knižkách pre pubertiakov, zistíte, že štandardy sú kruté: V dvanástich ste mali mať hotovú už prinajmenšom jednu knižku, najneskôr v štrnástich dopisujete päťstostranovú bichľu a ak ste v šestnástich neukončili aspoň tretí diel pentalógie, ste lúzer.
No a to bol ešte ten prípad, že sami ste nedospelí. Ale čo potom tí, ktorým myšlienka skúsiť niečo napísať skrsla v hlave až po dvadsiatom roku života? Tí sú hádam už úplne na smiech. Literárnym serverom vládne mlaď píšuca už od začiatku školského veku. Čo viac, mnoho z tej mlade nepíše až tak zle! A zhrozený autor spoznajúc svoju konkurenciu si hneď uvedomí niekoľko nemilých skutočností:
Po prvé, keď vidí, že existuje strašne veľa píšucich teenagerov, je teda veľký predpoklad, že títo teenageri svojimi rukopismi vydavateľstvá hojne zaplavujú. Lenže zároveň nevychádzajú skoro nijaké knižky napísané teenagermi (a keď nejaká vyjde, je to senzácia). Čo z toho vyplýva? Že vydavateľstvá považujú rukopisy teenagerov takmer bez výnimky za zlé a je veľmi pravdepodobné, že voči rukopisom teenagerov už v redakciách existujú veľké predsudky. Takže žiadne: “Jéj, pätnásť? To je úžasné, že niekto taký mladý napísal knižku! Som nesmierne zvedavá, o čom je!”, ale asi skôr: “Čože, pätnásť? Do koša s tým! To bude len ďalšia nevydarená kópia Twilightu alebo denník urevanej pubertiačky plný hrubíc.” Ak ste sám teenager, váš vek pravdepodobne nebude prilepšujúca, ale prihoršujúca okolnosť. Je to síce okolnosť, ktorá sa s časom zlepšuje (a to rýchlejšie, než sa nazdáte), ale sen stať sa mladistvou spisovateľskou celebritou už bude naveky stratený.
Možno ste však uvažovali triezvejšie, možno ste sami cítili, že vaše práce nie sú hodné toho, aby ste s nimi zatiaľ obliehali vydavateľstvá. Ale hovoríte si, že raz… jedného dňa… lenže aj v takom prípade na vás musí množstvo píšucich -násťročných pôsobiť ako studená sprcha. Pretože ak niekto produkuje v takej kvantite, skoro určite sa to odrazí aj na jeho kvalite. Dá sa predpokladať, že z nejedného z tých zúrivo píšucich pubertiakov vyrastie zrelý spisovateľ. Má vôbec človek, ktorý začal písať až “na staré kolená” šancu oproti niekomu, kto píše prakticky už od škôlky a za tie roky sa už určite vypracoval?
Na túto otázku neviem s istotou odpovedať.
Avšak jedno je isté. Nádeje na dosiahnutie cieľa nezávisia len od toho, akú dlhú cestu ste prešli, ale aj od toho, ako bol ten cieľ od vás spočiatku ďaleko. Pre niekoho je cieľ ďalej, pre niekoho bližšie. Niekto môže vyraziť v dobrej obuvi, niekto len v predratých papučiach. Niekto má cestu peknú, rovnú, niekto tŕnistú a kamenistú. A tak sa zdá, že niekto si skutočne môže dovoliť začať aj neskôr.
Poznám ľudí, ktorí vyštartovali neskôr a porazili tých, čo sa na cestu vybrali skôr. Paradoxne, niekedy sa zdá, že tých neskoršie vyrážajúcich víťazov je väčšina. Niekto vyrazí hoci aj zavčasrána, ale celý deň akoby sa iba motal v kruhu.
A existujú aj náznaky toho, že autorsky dozrievať – aspoň do určitej miery – je možné aj bez súbežného chrlenia hromady cvičných textov. Ak neveríte, dajte napísať nejakú poviedku desaťročnému dieťaťu a tridsaťročnému dospelému, z ktorých ani jeden nemá žiadne spisovateľské skúsenosti. Koho práca, myslíte, bude na vyššej úrovni? Niektoré veci prídu vekom samé. Samozrejme, nie všetky. Ale niektoré asi áno.
Nie, nesnažím sa obhajovať neskorší počiatok písania. Samej mi je občas ľúto, že som sa nepremohla a nezačala skôr. Len hovorím, že treba počkať s obtĺkaním si hlavy o stenu. Lebo čo skutočne bude z autorov, mladých aj starších, ukáže až čas.
A aby to čas ukázal, budete tú hlavu ešte potrebovať zdravú. :-)