Napísala na moje sťažnosti na chorobu spolužiačka s ktorou som drala lavicu v základnej aj strednej škole. Ťažko prijať, keď je obdobie v ktorom by som najradšej upratovala, dokončovala pracovné veci (nech na ne nemyslím cez dovolenku), pomaly (množno skôr rýchlo) sa chystala na Vianoce.
Ale vlastne má pravdu...
A tak som zaliezla do postele a s hektolitrami čaju striedavo chytala do ruky knihu a háčik.
Vďaka chorobe som konečne dokončila moju prvú kabelku v ktorej som skombinovala freeform techniku s textilom - vznikla moja prvá riflovka a hneď aj s náhrdelníkom.
Asi mám nejaké modré obdobie, lebo nasledovala moje crossbodky.
Ale nie to som chcela...
Často sa naháňame, aby sme urobili všetko tip-top. A pritom zabúdame prijať to, čo nám život donesie. Hoci aj chorobu, ktorá nás spomalí a prinesie čas myslieť len na seba.
A pritom...
- Načo sa naháňať a denne niečo piecť, keď to so synom zvládneme aj s varením za jeden jediný deň? Je síce pravda, že vanilkové rožky sme ponížili na vanilkových bludišťákov, ale chutia rovnako. ;o)
- Načo leštiť zrkadlá a sklá na oknách, keď mi ich vnúčatká aj tak prikrášlia otlačkami noštekov, pusiek a ručičiek?
- Zbytočne budem zrovnávať knihy v policiach, keď mi ich drobci úplne inak upracú.
Takže sa majte ľudkovia! Idem s čajom a háčikom späť do postele.
Šťastné a veselé!!!
PS1: Bod 2 a 3 - to sa nesťažujem, to je moje bohatstvo - to, že mi to má kto robiť.
PS2: Ospravedlňte kvalitu fotografií. To bude tým pyžamom skrytým pod ďalšími vrstvami oblečenia. ;o)