monológ s anjelom

odišiel 

pred odchodom mal modré oči…

keď bol smutný, boli smutnošedé 

veď vieš?!

ako obloha pred dažďom 

celá pokreslená vetrom…

nemohol chodiť a predsa odišiel…

vraj na kávu a že sa  už nevráti…

po niekoľkoročnom mlčaní v nehybnosti

prechádza sa už dvadsaťštyri hodín...

stále rozpráva a smeje sa…

odišiel…

len tak…ticho

bez kabelky

bez papúč

vzal si krídla a svoje dobré modromodré oči

keď ma držal za ruku, 

tá jeho sa v tej mojej strácala…

mal malinkú dlaň a krehučké prsty…

jeho sivé oči mi niečo vraveli…

rozprávali o strachu

o veľkom strachu

a keď boli modromodré…

bolo po búrke…

bol rozhodnutý odísť!

…ODIŠIEL...

bolo ticho 

odporne hlučné ticho…

chcela som počuť ako dýcha…

nepočula som, lebo bolo ticho…

neznesitelné hlasné ticho…

počula som sadať prach…

počula som stmievanie

počula som trávu rásť

počula som dýchať nočného motýľa

len teba, anjel môj, som nepočula ...

vraj si odišiel na kávu 

bezo mňa

len tak

ostala prázdna dlaň

           prázdna izba

           prázdna postel, v ktorej si si ležal na krídlach

ostalo prázdne prázdno

cez otvorené okno nakúkala zvedavá záclona

bol si preč 

mami, dakujem...