Ranný útok na Karlobag. Fakt sme to vzali útokom. Ešte doma /teda na Slovensku/ sme si povedali, že si pôjdeme kúpiť ryby, že je to super, že je to zdravé a že nič nie je lepšie ako čerstve morské ryby ugrilované a potierané rozmarínovou vetvičkou namáčanou v olivovom oleji.
Ryby nikde! …jednoducho boli v bezpečí, vo svojich blankytných hĺbkach…
My sme sa nevzdávali a chceli sme sa spýtať niekoho miestneho, čo nebolo jednoduché. Totiž stretnúť v "ruchu" Karlobagu človeka, bolo ako zažiť na rovníku sneh.
Nakoniec sa nám prišťastila jedna nešťastnica, ktorá pušila opretá o polozrúcaný dom. Otrávená, znudená povedala hrdzavým hlasom...
- eee, sada nema ribe! Sada ima buru, ribe ima kada nema buru…
Potiahla si z cigarety, hodila silou vetra špak na zem…ale ešte nám stihla ukázať kde je v Karlobagu "tržnica".
Zvrtli sme sa a už sme nekontrolovali, či tam iba "pušila" teda fajčila, alebo vážne tvorila akúsi demo verziu oporného lešenia, padajúcemu domu asi tak z 15.storočia ?!
Info o rybách sme mali, že nie sú a že budú až po vetroch a búrkach a aj to sme už vedeli, že tá veľká moderná budova s nerezovým zábradlím, obložená kameňom, nie je prístav pre propeler, ani národne divadlo či opera, ale nová tržnica. Kde fungoval iba jeden jediný obchodík s majiteľom, ktorému síce do vienka nenadelili centimetre, ale zvýšené množstvo potných žliaz a odpor k hygienickým návykom. Takže ak si nikto nevšimol ofinu trčiacu spoza pultu, určite ho zacítil.
Ja som si ho tiež všimla až keď vyskočil spoza kasy a vytrhol mi z ruky igelitku, do ktorej som si naložila paradajky, aby ich odvážil. Tak som sa zľakla…ale poviem vám, že som ho cítila ešte dobre dlho…
Sklamaní sme sa po malej prechádzke usadili na jednom z jedného námestia a šupli sme si kávu. Vrhli sme sa na telefóny hneď po tom ako nám čašník s nacvičeným úsmevom pprezradi kód na wifi. v tom okamihu ako ho dopovedal, kútiky úst mu klesli na bežnú úroveň brady a šúchajúch šľapkami, sa odšúchal kamsi do závetria. Možno sa tešiac na zimu, keď už robota nebude a možno aj na ježiška, že mu donesie nové šúchacie šľapky.
My sme odolávali vetru na námestí, tváriac sa, že je všetko podľa našich predstáv a opäť sme ťukali ako ďatle, nie do stromov, ale do mobilov.
Čuduj sa svete?! NIČ!!! Ale nie! Nie preto, že by bol zlý kód, či signál, ale tí naši doma nás mali uložených asi hlbšie ako v paži. Nevadí! Skontrolovali sme aspoň schránky…mailové.
…dopili sme, spravili sme si selfie, ako dvaja debili. Nahodili sme úsmev, bezstarostnosť a do pohľadu sme vložili odhodlanosť, šťastie a spokojnosť. Tak, aby sme tomu verili aj my, keď si budeme doma s ostatnými tie "selfie" pozerať.
Cestou k autu sme sa ešte zastavili v potravinách, kde sme započuli slovenskú vravu, čo zase až taký problém nebol, lebo ziapali po sebe ako na čínskom jarmoku…prekrikovali sa, revali kto aký chlast ma zobrať...
"…aha, kukaj čo tu majú…ja sa poserem…" a podobne.
My sme celý čas radšej boli ticho, aby nás nikto nemohol identifikovat podľa jazyka a prisúdiť nás ku skupine, ktorá určite spôsobila, že pol dňa sa má o čom v Karlobagu rozprávať. Musím sa priznať, hanbila som sa.
Ale kúpili sme v tých potravinách najlepšie cestoviny, aké som kedy jedla. Mňáááám...

Vonku stáli policajti a kontrolovali motorkárov, ktorých je v tomto ročnom období v Chorvátsku ako vínnych mušiek.
Mimochodom, len tak na porovnanie…dnes som 3 prehltla, 6 vylovila z pohára a minimálne 12 som dychom, po pelinkovaci, usmrtila.
Motorkári sú buď osamelí jazdci, alebo v skupinkách /puf to som napísala mudrosť/ a najúžasnejšie sú páry. Manželia, spolu na dovolenke. Majú okolo 60, manželka sa usmeje, vráskavou rukou pohladí svoju polovičku, objíme ho… a prisadne si k nemu. Motorka zabubloce a odfičí s manželmi kamsi na juh.
Alebo…pristane Harley Davidson. Ty obdivuješ motorku. Jazdec zaparkuje, zosadne. Hm, ten je malý a šťúply…dá si dole helmu a aha?! Krásne dievča.
Alebo len tak…že motorka…
…krásne obrázky pri káve a vetre…

Keď sme sa vracali k autu, tak dobehol za nami jeden pán akejsi výletnej loďky, ktorou rozváža turistov do okolitých zátok a ukazuje na more. A možno rozpráva o pirátoch a morských ježkoch.
A kričal...

- Aha, aha, vidiš? Ovde sa! No, vidiš ty? Ovde, ovde ima dupini!!! Dupini!

My sme na seba pozreli , nič sme nevideli. V halve som si prekladala, čo to je ten dupini?
Ja som ani vidieť nemohla, lebo moje druhé oči do diaľky, drochmali v nočnom stolíku v apartmáne. Ujo nervózne žul špáratko a stále do nás strkal a až s neuveritelne detskou radosťou kričal…
- Ovde ima dupini…ovde…!!!
Potom mi to došlo, boli to delfíny. A nakoniec sme ich aj zbadali. Bol to gýčový pohľad. Skupina, asi 20 delfínov, na obzore bez konca. Jednoducho nádhera.
Poďakovali sme sa zlatému ujovi, ktorý v tom zápale celé špáratko požul a odpľúval ho na nás, keď sme sa s ním lúčili. Nie, nebol to úmysel, ten ujo bol taký…taký dobráčisko…ešte keď nastupoval na tú svoju loďku si tlieskal po stehnách. A mne to zrazu došlo. My, ktorí nevidíme delfínov každý deň, sme sa nedokázali tešiť tak, ako tento človek. On sa tešil a videl takýto obraz minimalne 100x do roka…Ďakujem tomu ujovi, je úžasné sa vedieť tešiť z maličkostí.

Pomalá cesta k autu... s dobrým pocitom, s úsmevom a asi so zápalom stredného ucha a bolesťami v kĺboch, som sa "ležérne " hodila na sedadlo.
Len nech sme už v bezpeči nášho dvojzáchodkového apartmánu. Veď aj zajtra je deň.