Pekný deň vinšujem.

Po dlhom čase sa znovu ozývam. Zhruba pred rokom mi začalo bývať zle, v robote som bola stále unavená, poobede som si doma dávala "šlofíka" a bruchabôle nejako neprechádzali. Približne po mesiaci mi to nedalo a následne som objavila dve čiaročky, ktoré mi doktorka potvrdila na monitore malou žubrienkou. Tá pomaly rástla, bruško tiež a blížili sme sa do finále. A keďže som tvor tvorivý, bolo mi jasné, že potom už veľa času nebudem mať. Tak som sa pustila do vyšívania "falošnej kútnice". Chcela som ju používať do kočíka či na krst, tak, ako voľakedy. Falošnej preto, lebo nie je presne taká, aká by mala byť. A čo je to vlastne tá kútnica?

Kútnu plachtu dedila nevesta do výbavy buď od mamy, resp. babky. Ktorá bola sirota, dostala ju od krstnej mamy. Slúžila na oddelenie rodičky a následne šestonedieľky s novorodencom od zvyšku izby. Keďže sa voľakedy bývalo v jednej izbe spoločne, pomocou tejto plachty mala šestonedielka svoje súkromie, kľud, mohla sa zbližovať a spoznávať so svojím bábätkom. Spoza tejto plachty nesmela šestonedielka vyjsť, keďže do tzv. vázdky / úvodu sa považovala za nečistú. Vádzka sa robila spolu s krstom. Potom sa už žena mohla zaradiť do bežného života. Za kútnicu nesmel vojsť žiaden muž, ani manžel, niekde nechodili ani ženy, iba pôrodná babica. Ostatné ženy a susedy nosili šestonedielke "do kúta". Doniesli potraviny alebo rovno hotové jedlá. Za toto "nosenie do kúta" mali nárok sa zúčastniť krstín. Tie boli väčšinou čisto záležitosťou žien. Nie každá žena mala šťastie preležať celé šestonedelie, často sa už o pár dní musela starať o domácnosť, alebo na ňu svokra nebrala ohľad. 

Ako aj technika výzdoby kútnych plachiet bola rôzna, rôzne boli aj motívy, ktoré sa na ne vyšívali. Vyskytovali sa rastlinné motívy (zvonček, tulipán, karafiát, ruža, granátové jablko, srdce, renesančná váza, venček, srdcovitá ruža a i.), zoomorfné motívy (baránok, lev, jeleň, kohút, orol, páv, vták, jednorožec či gryf), motívy z kresťanstva (IHS, christogram, mariagram, monštrancia, srdce, strom, strom života, kríž), figurálne motívy (Adam a Eva, obetovanie Izáka). 

Na modrej sociálnej sieti sme v jednej skupine krojári. Tam som požiadala členov o zaslanie fotografií z rôznych kútov Slovenska. Z nich som následne čerapala motívy, ktoré som v grafickom programe upravila do výsledného motívu. Preto sa táto moja plachta nedá považovať za repliku originálu, keďže je originálna sama o sebe :) 

Vo výšivke som použila motív srdiečok, kytice, resp. stromu života, ľalie, tulipánu, hrebíčku, kríž, rôzne oblúčiky a predeľovacie pásiky. 
Ľalia je symbolom nevinnosti, čistoty telesnej (panenskej) aj duchovnej, je to aj mariánska kvetina. Tulipán symbolizuje ochranu a hrebíček symbolizuje klince, ktorými bol Kristus pribitý na kríž. Srdce je symbolom lásky medzi ľuďmi, ale aj tej božskej k ľuďom. Strom života predstavuje strom uprostred rajskej záhrady, ktorého plody zaisťovali nesmrteľnosť a je obrazom dokonalej harmónie. 

Kútne plachty ženy používali neskôr po pôrode / pôrodoch aj ako ochrannú tkaninu pri bolestiach či trápeniach. Väčšinou bola vyšívaná červenou farbou, nebolo to však pravidlo. Červená farba bola ochrannou a mala od šestonedielky a dieťaťa odohnať zlé sily, ktoré ako ľudia verili, na ne neustále mohli zaútočiť, keďže do krstu a vádzky boli nečisté. Kútnice dávali ženám aj do truhly.

Okrem týchto využití sa v kútniciach nosili aj deti na krst. Samozrejme, že som plachtu nestihla dovyšívať pred pôrodom, ale malinká mi dovolila vyšívať ešte dva týždne potom. Som rada, že som to stihla do krstín. Aj preto, že sme dátum menili trikrát. 

A tak sme odniesli pohanča a priniesli kresťanča, malú Marínu :) 

Ešte mi napadlo, že na ňu dovyšívam aj rok dokončenia a svoje iniciály, aby sa vedelo. Keď som to tak zhruba spočítala, tak je na nej vyšitých približne 14 105 krížikov. 

A takto Marína zvládla aj svoj prvý jarmok :)

Info je čerpané z úžasnej knihy Koutní plachty Slovenska (Monika Tauberová).