Nedávno som čítala opät raz ďalšiu knihu o sebahľadaní a sebanachádzaní a o tom, ako žiť a nezblázniť sa; tentokrát od nemeckej autorky Ildikó von Kürty, ktorej maďarské korene sú zárukou štipľavých komentárov, čili postrehov, sebairónie a vtipných poínt.

Pri nasledovných riadkoch mi však zmizol úsmev z tváre. Ildikó  čitateľkám odporúča:

Zoberte krajčírsky meter o dĺžke 100 cm. Ako prvé odstrihnite a zahoďte toľko centimetrov, koľko máte rokov - to je čas, ktorý už máte za sebou. Potom odstrihnite a zahoďte centimetre od 80 po 100 - to je čas, ktorého sa (pravdepodobne) nedožijete (priemerny vek ženy na Slovensku je 79, 23 roka). To, čo vám zostane v ruke, je všetok čas, ktorý ešte máte.

Žalostne krátky motúzik času...

A preto nič pre mňa. A nielen preto. Jednoducho nie som priateľ zahadzovania, a to posledné čo chcem zahodiť, sú prežité roky  môjho života.  Čo si myslel Paľo Hammel, keď spieval "minulosť je starý lístok, pokrčiť a zahodiť"! Minulosť si treba opatrovať a odstrihnuté centimetre s odžitými rokmi rýchlo spoľahlivo uschovať, najlepšie do bezpečia výstrihu, aby sa v tej každodennej trme-vrme nestratili. A podchvíľou sa hmatom ubezpečiť, či sú ešte všetky, a žiť z nich...

Ja takto ešte stále ohmatávam rok 2016. Ešte som ho celkom neupratala a neuzavrela. Triedim fotky, zážitky, stretnutia, rozhodnutia, nezdary, a aj kreatívne počiny. Tu sú niektoré z nich :

                       V januári som sa z čista jasna naučila háčkovat. Vlastne som to už voľakedy dávno skúšala, ale bohužiaľ vo veku, kedy človek háčkovanie pokladá skôr za životný štýl v kruhu zažltnutých staromódnych háčkovaných dečiek. Teraz som však na Sashe objavila háčkovanie celkom iné, nové a svieže a s dobou idúce, a tak som do ruky rozpačito zobrala háčik a skúšala si spomenúť, ako mi to voľakedy mama ukazovala (celkom som si nespomenula a mama krúti hlavou, vraj čosi robím zle, ale nevadí). Aby som sa predsa len dištancovala od spomínaných dečiek, moja prvá vyzerala takto :

                       Keď som sa vo februári prihlásila na workshop tvorenia veľkonočných zajačikov, netušila som, do čoho leziem. Reč bola iba o brezovom dreve... No keď som uvidela predlohu zajačikov, akých sme mali na pníky z brezového dreva maľovať, mala som po radosti. Nie že by bola predloha vyslovene ohavná, ale pripomínala mi "úspech zaručený - maľovanie podľa čísel"... Našťastie, skôr, ako som si začala zúfať, som si spomenula na roztomilé okaté postavičky od Bobeka, a rozhodla som sa maľovať týmto smerom, aj napriek do odmietavej čiarky stiahnutým perám vedúcej kurzu...

Moji zajkovia : nesmelí a introvertní, ale majú sa radi, a spoločne vzdorujú mase sebavedomých zajkov podľa predlohy

takto zdobili náš jarný byt 

Projekt iniciatívny blbec

           Znalci určite vedia, ako sa zachovať, keď začne šéf v práci dávať podozrivé, nezáväzne sa tváriace rétorické otázky. Vtedy treba začať: zaneprázdnene prekladať papiere na stole z jednej kopy na druhú; otvárať a zatvárať šuflíky písacieho stola; vytáčať na telefóne neexistujúce telefónne čísla; duchom neprítomne si leštiť okuliare... skrátka, robiť všetky tie overené preventívne činnosti, zabraňujúce vtiahnutiu do nebezpečného rozhovoru.

Občas sa však človek, aj napriek dobre vyvinutému varovnému systému, nechá nachytať.

Keď môj šéf na katedre fyziky nahlas rozmýšľal, ako do kapustných hláv niektorých študentov natlačiť komplexnejšie vedomosti o symetrii kryštálov, neprozreteľne mi unikla zradná vetička "názorným príkladom"... A hneď sa mi do lona začal rútiť pomerne veľký projekt, vyrobiť pre študentov 47 modelov kryštálov s 32 existujúcimi symetriami...

Najprv som teda modely dala vytlačiť v tlačiarňach na najhrubší, 300g papier. Nasledovalo vystrihovanie,

prácne zalamovanie

a lepenie. Zložitejšie kryštály som vyrábala cca dve hodiny.

Kedže sa všetko nedalo urobiť cez pracovnú dobu, kryštály sa rozťahovali aj v našej jedálni...

Na hotových modeloch som čiernou permanentkou zvýraznila hrany a farbou poopravovala prípadné nezrovnalosti...

Dúfam, že túto svelú študijnú pomôcku študenti len a len ocenia:))) a  pri preberaní Nobelovej ceny za fyziku si spomenú aj na mňa...

                            Môj pred dvomi rokmi prvýkrát organizovaný blší trh sa stal veľmi rýchlo súčasťou koloritu našej štvrte...(na margo, tretí ročník bol súčasne aj posledný. Tento projekt nabral príliš gigantické rozmery a začal mi komplikovať život... ktorého zostávajúce centimetre majú dosť obmedzený počet, a treba s nimi hospodáriť občas aj egoisticky).

Zostalo mi niekoľko desiatok nepredajných starých kníh, pár som postrihala na vianočné ozdoby.

          Už cestou od pokladne k východu obchodu mi bolo jasné, že s farbou tohoto trička budú len problémy... Ale stačilo pár bodiek, a tričko sa stalo nositeľné...

Aha, hneď aké dominanty...( najdominantnejšia dominanta je samozrejme Dóm v pozadí, ale aj tričko a taška od Dajana R. robia čo môžu; prinajmenšom je ich vidieť:))

                      Čo robí voľakedajšia zberateľka servítok keď poobede prší?

No predsa hľadá, čo by tak mohla oservítkovať...

                     Kedže blší trh pohltil všetky vecičky, ktoré som mohla ako vecné ceny darovať do istej charitatívnej lotérie, podľa tohoto návodu som do akcie vyrábila 100 papierových srdiečok ...

               Veľmi vtipná záležitosť bol workshop maľovania obrazov. Dnes sa dá skrátka kúpiť všetko, aj schopnosť maľovať, byť kreatívny, mať vkus a cit pre kompozíciu a farby. Umelcom za dvacku ...

Cieľom bola práca so špachtlou, ktorá ma mimochodom veľmi bavila a pri ktorej som chcela zostať. Vedúca kurzu však pokladala obraz, pozostávajúci iba z pozadia, za svoju osobnú porážku, a prinútila ma moje pozadie pokaziť ešte nejakým popredím. V ponuke bol kruh alebo mesiac... zhodli sme sa na polkruhu, z ktorého z dlhej chvíle vzniklo čosi ako medúza.

.. detail mojej medúzy (ale to pozadie je celkom dobré, no nie?)

Nie je to síce Gustav Klimt, ale len preto, že Klimt nemal nápad s medúzou :-)

                   Dámsky kreatívny spolok nášho mesta ma oslovil, či by som nebola ochotná  (vrámci môjho všestranného diletantizmu) viesť nejaký ľubovoľný workshop. Po triezvom zvážení situácie som dospela k záveru, že schopnostiam účastníčok workshopu primerané by mohlo byť vystrihovanie sobíka. Bolo to síce náročné, ale zo vzniknutého stádočka sme mali veľkú radosť.

                 V jedno predvianočné piatkové doobedie ma navštívil veľmi príjemný a kompetentný tím pracovníkov RTVS.

Oscara za moju jabĺčkovú reportáž asi nedostanem, ale nejakú menšiu rolu s Antóniom Banderasom... šak skúsenosti pred kamerou teda už mám...  :-)

              A to by bolo v krátkosti asi všetko. Nie že by si rok 2016 nezaslúžil viac .... ale čas ide ďalej. Ďaľší workshop - pletenie košíkov - je už pozajtra.... Prajem všetkým ďaľší tvorivý centimeter '17!