Dokopy takmer 21 hodín v lietadle, 8 a pol hodiny čakania na 4 rôznych letiskách (Schwechat, Berlín, Dusseldorf, Punta Cana) a asi 5 hodín strávených v aute.
Toľko malé časové suma sumárum našej cesty do Dominikánskej Republiky :)
Keď cestujete niekde tak strašne ďaleko, vskutku netušíte, čo očakávať. Išli sme síce "iba" na dovolenku, ale ja aj ocino sme príliš zvedaví na to, aby sme vyše týždňa preležali takmer bez pohnutia niekde na pláži.
Tá bola mimochodom tak úžasná, že som prekonala svoju vyše dvadsaťročnú nechuť k behaniu a poctivo som si každé ráno za svitania alebo večer pri západe slnka čo to odbehla :)
Najviac som sa tešila na výlet do hlavného mesta- Santo Domingo.
Po predošlých skúsenostiach, kedy na poznávacom výlete väčšina turistov spravila dve tri fotky typu -boli sme, videli sme, odišli sme- a utiekli do klimatizovaného autobusu, som tam chcela pôvodne ísť na vlastnú päsť, aby ma nikto nenaháňal a mohla si pozrieť čo chcem, ako dlho chcem. Po tom, čo mi pán recepčný jasne vysvetlil, že s tzv. gua-gua, inak povedané miestnymi autobusmi, by bol malý zázrak keby som sa tam dostala, lebo:
- som biela- každý by ma chcel iba oblbnúť
- nie sú zastávky. Proste autobus zastaví kde chce, kedy chce :D
- autobusy nie sú označené. To jest dvojhodinová cesta by sa mohla natiahnuť na trojnásobok a to by som si ešte mohla gratulovať, ak by som neskončila niekde na Haiti
... sme si nakoniec normálne objednali zájazd na recepcii hotela.
Ako vravel náš sprievodca, 5 dominikánskych minút sú dve európske hodiny :D Asi sme mali šťastie, pretože napriek ich ležérnej dochvíľnosti sme vždy vyrážali presne načas :)
Domáci vám so svojskou radosťou budú vysvetľovať, že šoférovanie v Dominikáne je jemne adrenalínový šport, po zážitkoch z Egypta to bola pre nás skôr vtipná záležitosť :D
Aj keď po tom, čo nás vyzdvihli na hoteli mikrobusom a asi po štvrť hodine zrazu vyložili v strede cesty na nejakej diaľnici, nebolo nám všetko jedno :D (našťastie to bol iba "meeting point", teda nakoniec tam prišli asi tri busy z rôznych smerov a všetkých turistov naložili do jedného veľkého. To aby zbieranie turistov z celej pláže netrvalo tak dlho. Praktické, len tú bezpečnosť by ešte mohli dotiahnuť :D)
Musím sa priznať, že mňa nakoniec Santo Domingo sklamalo :/ Všetci nám hovorili o krásnej "Colonial Zone", teda niečo ako stará časť mesta z čias, keď bola Dominikánska ešte kolóniou (a to bola väčšinu svojej existencie, napr. britská, španielska, francúzska, portugalská).
Tým pádom sme podvedome očakávali nejaké malé milé historické centrum podobné tým európskym, na naše sklamanie celá "koloniálna zóna" pozostávala zo štyroch starších budov (a medzi nimi bordel), ničím extra výnimočným zvonka ani zvnútra.
Zvyšok nášho autobusu bol spokojný (prevažne Američania), no stojím si za tým, že keby sa došli pozrieť na Bojnický zámok, tak by sa, s prepáčením, dos*ali od údivu ;)
Tým zas nechcem odrádzať od návštevy tohto mesta, určite má svoje čarovné stránky, len nám sa ich behom takéhoto druhu výletu veľmi odhaliť nepodarilo :)
Absolvovali sme ešte jeden výlet, ktorý všetci odporúčali a to na ostrov Saona.
Tentoraz to už stálo za všetky drobné :)
Skvelé bolo, že cesta do prístavu viedla skrz mestečko Higuey, takže sme videli krásnu prírodu, obrovské plantáže s cukrovou trstinou a konečne aj ozajstný život domácich.
V školách sa žiaci každé ráno stretávajú, aby pri vlajke spievali hymnu. Čosi viac o školstve ešte nájdete nakonci žurnálu :)
V prístave nás nalodili na malú loďku, po chvíľke sme zastavili a mohli si trošku zašnorchlovať medzi rybičkami, potom sme pokračovali v kolotočovej jazde po vlnách oceánu až sme zastavili pri tzv. prírodnom bazéne, kde bola voda iba po pás a dalo sa vyfotiť s morskými hviezdicami.
Tu sa naplno prejavili už aj naši dvaja animátori, ktorí nám začali priamo vo vode rozlievať dominikánsky rum s kolou :D
Následne sme sa vylodili už rovno na ostrove.
Mali sme dvoch perfektných sprievodcov, ktorým sa podarilo skvelo stmeliť našu skupinku, takže pri obedovom stole na pláži sme si pokecali so starším párikom z New Yorku, mladomanželmi z Miami a súrodencami z Británie :) Sedeli pri nás aj mama s dcérou odniekadiaľ z Ameriky, ale tie vypili toľko piva a rumu, že sa im konverzáciu nepodarilo nejak výraznejšie obohatiť -:)
Ešte zábavnejšia bola cesta naspäť, ktorá sa niesla v duchu "Party on Boat", v našom prípade žúrka na katamaráne, takže chtiac nechtiac som skončila s ďalším rumom, tancujúc bachatu s našim animátorom :D
V každom prípade, krásne miesta, plno milých ľudí, čiže to bol naozaj skvelý zážitok :)
Ak ste sa dostali v čítaní až sem, gratulujem :D :)
Nedá mi ale nenapísať ešte pár zaujímavostí o tejto krajine :)
V obchodoch sa stretnete s rôznymi soškami či maľbami, zvláštnosťou je, že postavy na nich sú bez tváre. Je to preto, aby sa nikto necítil menejcenne, keďže je tam obrovský mix národností a rás, veľa černochov, mulatov, natrafíte ale aj na čínske štvrte a na severe v oblasti La Samona sa údajne rozpráva iba po anglicky, keďže sa tam usadili Angličania, ktorí boli z Británie poslaní pomáhať po vojne a rozhodli sa zostať.
Domáci boli vo všeobecnosti veľmi milí, my sme boli v časti Punta Cana, ktorá je turisticky asi najobľúbenejšou a najrozvinutejšou oblasťou. Neďaleko odtiaľ, pri mestečku La Romana, je časť, v ktorej sú vily rôznych známych osobností (Clintonovci, Shakira, Bill Gates, plno amerických bejzbalových hráčov a pod.) a je to vlastne akoby malé mestečko, s nemocnicou, obchodmi atď., pričom je prísne strážená a dnu sa dostanete iba ak máte pozvánku od niektorého z "obyvateľov".
Santo Domingo je obrovským mestom so skoro troma miliónmi obyvateľov, je tu však vysoká kriminalita aj nezamestnanosť, preto sa množstvo ľudí snaží odtiaľ dostať a zamestnať sa práve v niektorej z turistických oblastí. Práce v cestovnom ruchu patria vraj k najlepšie ohodnoteným a vidno to aj na prístupe domácich, svoju robotu si vážia a sú veľmi priateľskí.
Zaujímavé bolo, keď nám sprievodca rozprával o postavení učiteľov v spoločnosti. Je to vraj jedno z najviac rešpektovaných a aj najlepšie platených zamestnaní. Učiteľom sa však nemôže stať každý, okrem vysokej školy musia učitelia dodržiavať aj akýsi etický kódex, ženy musia nosiť sukne či nohavice s dĺžkou minimálne po kolená, ak má niekto piercing či tetovanie, môže na túto prácu rovno zabudnúť (náš guide mal dva magisterské diplomy- z histórie a lingvistiky- rozprával ôsmimi jazykmi a nemohol sa stať učiteľom, pretože v pätnástich si dal prestreliť ucho a stále mu bolo vidno dierku), učitelia dokonca nemôžu bývať so svojím partnerom, pokiaľ ešte nie sú zobratí a pod.
Skrátka, učiteľ je tam veľmi vážená osobnosť, ktorá je príkladom pre deti a jeho slovo je doslova sväté. A rešpektujú ich nielen deti, ale aj rodičia.
Sprievodca nám rozprával, ako jeho dcéra pred pár dňami došla domov s tým, že učiteľka jej zakázala pozerať dva týždne telku. Rodičia teda hneď odniesli telkáč z izby a bolo. Ak dieťa so žalostným tónom zahlási, že dostalo od učiteľa facku, doma dostane automaticky ďalšiu- pretože učiteľ má vždy pravdu.
Je tam veľmi veľa detí a málo škôl, vyučovanie je teda na niektorých miestach ranné, poobedné aj večerné. Učiteľ si tak vraj za mesiac môže zarobiť až 1500 dolárov (napr. zamestnanci v hotelových rezortoch dostávajú okolo 200- 300 dolárov, táto práca je však pre nich atraktívna hlavne kvôli tipom, teda sprepitnému).
Veľkou výhodou pre učiteľov sú ďalšie bonusy mimo platu ako auto od štátu zadarmo alebo vzdelanie pre ich deti tiež zadarmo.
Školy majú súkromné aj štátne, ale ako sa kde presne platí, či aké sú prijímačky som zabudla vyzistiť :/ Spomínali nám, že veľa mladých ide na vojenské vysoké školy, kde majú vzdelanie zadarmo. Po získaní diplomu majú potom možnosť zostať v armáde, alebo, ako to robí väčšina, pracovať dva roky v štátnej správe, keď majú takpovediac splatiť štátu svoje štúdium a následne sa môžu zamestnať, kde chcú.
Ešte pár zaujímavostí... :)
Napriek tomu, že v Dominikánskej je jedna z najväčších tabakových tovární na svete, iba dve percentá obyvateľov sú fajčiari.
Vyše 80% je zas silno veriacich. Preto ma prekvapilo, že tam nie je neobvyklé mnohoženstvo, aj keď to nie je až také bujaré ako v arabských krajinách :)
Napr. náš sprievodca má manželku v Santo Domingu, pred pätnástimi rokmi odišiel pracovať do Punta Cany ako sprievodca, tak sa vraj odcudzili. Veľmi romanticky mi rozprával, ako mu chýbala nejaká druhá polovička, napokon ju našiel a žije s ňou. Vravel tiež, že veľa ľudí sa nerozvádza, pretože je to drahé (za svadbu zaplatia 50 pesos, za rozvod 2000). Napokon vyrukoval s tým, že sa stále stretáva s oboma a je to niekedy pre neho náročné, lebo na seba ženy žiarlia. No chudák chlap :D
Tak a toľko asi všetky zážitky a informácie, ktoré som si odtiaľ priniesla :)
Ak máte aj vy nejakú zaujímavú skúsenosť odtiaľ alebo vás napadla nejaká otázka, rada si ju prečítam :)
Majte krásny zvyšok nedele a úspešný týždeň :)