Ak vás niekedy zaujímalo, na akom mieste vznikajú farebné vešiaky a nábytok značky bySue, nebudete sklamaní. V dome na kraji Rimavskej Soboty býva a tvorí Zuzana Szabo, spolu so svojou rodinou. Pod terasou rozvoniava záhon levandule a vnútri sa pracuje na nie jednej, ale rovno dvoch štýlových značkách zo SAShE. Keďže je leto a vy asi sedíte niekde na deke, alebo na pláži, pozývame vás na návštevu k Zuzke a Adrianovi, ktorí spolu rozbehli bySue a PURE. V tomto extra dlhom dovolenkovom vydaní nášho seriálu sa dozviete, ako sa im to podarilo. Pozor, to nadšenie je nákazlivé!

Ahoj Zuzka, porozprávaš nám, ako si sa dostala k tvorbe?

Dobre, začnem teda od začiatku. V podstate nemám žiadne umelecké vzdelanie, som samouk. Študovala som sociálnu prácu so zameraním na psychológiu, na Univerzite Konštantína filozofa v Nitre. Po škole som odišla do Írska, kde som niekoľko rokov pracovala. Po návrate domov som sa zamestnala ako hovorkyňa Úradu práce v Rimavskej Sobote. Vydržala som tam asi rok a pol a dala som výpoveď, pretože ma práca v kancelárii strašne ubíjala.

Rozhodla som sa, že budem podnikať a otvorila som obchod s oblečením. Mal veľký úspech! Predávala som v dvoch kamenných predajniach a aj cez internet. Venovala som sa mu sedem rokov. Volal sa Hot Chocolate. Mala som pekné, outletové veci, interiér bol štýlový a nákupy sme zákazníkom balili do papierových tašiek s naším logom. Bolo to skvelé, v Rimavskej vtedy nič také nebolo.

Počas druhej materskej som sa rozhodla oba kamenné obchody zatvoriť, pretože som pri deťoch nemala dosť času, a predávala som len cez internet. Sklad bol v mojom dome, takže oblečenie bolo všade a deti v ňom! Týždenne som nafotila, nahodila a poslala asi 200 balíkov. Dá sa povedať, že som bola dosť dobre vytrénovaná (smiech).

Prečo si sa rozhodla skončiť s týmto dobre rozbehnutým podnikaním?

Bola som vyhorená a predaj oblečenia ma už netešil. Vnútri vo mne stále driemala túžba tvoriť. Keď som mala sedemnásť, chcela som ísť študovať interiérový dizajn, ale nechala som sa odradiť. Ževraj bez základnej umeleckej školy to nemusím ani skúšať. 

Čo ti dodalo odvahu pustiť sa do výroby?

Tento domček. Môj manžel je stavbár, takže sme si ho postavili sami, vymysleli sme si aj všetko zariadenie. Pár kúskov nábytku som vyrobila sama, podľa svojich predstáv. Z nášho okolia prišli pozitívne odozvy, všetkým sa domček veľmi páčil. V tom období začalo všetko do seba zapadať, ako to už býva, keď sa na to človek pozerá spätne. Bolo to presne na rozhraní toho, že ma prestalo baviť to, čo som robila a hľadala som niečo nové. Tento dom naštartoval moje tvorivé procesy a povedala som si, že skúsim vyrobiť niečo svoje. Pôjdem trochu do rizika, nechám všetko nachvíľu tak, niečo mám našporené... Začala som rozmýšľať, čo by som mohla predávať. 

Keďže zbožňujem vintage tabuľky, tak som vymyslela, že ich budem vyrábať z kvalitného dreva, nie z preglejky. Pridám na ne aj háčiky a potom budú estetické a praktické zároveň. To bol môj plán. Pustila som sa do toho trochu bezhlavo, ale s veľkou vášňou!

Nemala som ani tušenie, ako sa vyrába nábytok. Nechápala som, čo je to patina, ako prekrývať farby, ako ich zafixovať. Ale keď sa pre niečo rozhodnem, nevzdám sa. Nakúpila som šablóny, značkové farby od Annie Sloan a u stolára som si objednala drevené dosky. Môj manžel Adrian ma veľmi podporoval. Poznášal z povaly staré dosky, ktoré nám ostali z našej podlahy, a povedal: “Ideme sa učiť!".

Týždeň sme natierali, šmirgľovali, riedili farby, skúšali, ale vôbec to nevyzeralo tak, ako som chcela. Povedala som si, že to skúsim naostro a rozhodla som sa vyrobiť prvý vešiak z dosiek od stolára. Trvalo mi to dva týždne! Teraz nám to netrvá ani deň.

Mama chodila okolo mňa a pýtala sa ma, ako sa chcem maľovaním živiť, keď štrnásť dní robím jeden vešiak. Vravela som jej, nech počká, že v hlave kombinujem desať farieb a desať vzorov (smiech), bol to vešiak Elizabeth. 

Hotový vešiak sa nepozdával ani mne, ani mame, ani Adrianovi. Prišiel na mňa obrovský nával emócií a rozplakala som sa. Začala som ho natierať šedou farbou, že dobre, ja ho spravím znova! Po dvoch hodinách ma to prešlo a ľutovala som, že som ho zatrela. Začala som brúsiť šedú farbu dole a vtedy nastal ten moment - objavili sme dokonalú patinu! Pod šedou boli navrstvené farby a ako som ich drala dole, krásne sa odkryli. Teraz už presne viem, ako vrstvenie farieb funguje.

Ako funguje?

Začíname podkladovou farbou, ktorá musí byť vždy tmavá. Na ňu nanesieme bielu, aby vznikol pekný kontrast. Potom nanesieme tenké vrstvy ostatných farieb, napríklad ružovú a tyrkysovú. Keď sa potom hrany obrúsia, vykukne tmavý podklad a to nám vytvorí patinu. Na vrch namaľujem dekoračný motív a nakoniec výrobok navoskujem. Dodnes milujem ten moment, keď sa nanesie vosk. Zafixuje farby a dodá výrobkom zamatový lesk. Sú potom úžasné aj na dotyk. 

Na začiatku som kupovala vosk od Annie Sloan, ale teraz si miešam svoj. Dokážem tak vytvoriť jedinečný farebný efekt a vyzerá to naozaj vintage. Hrá pri tom rolu aj náhoda, pretože vosk nikdy nenamiešam rovnako a okraje tiež nikdy nezbrúsim rovnako. Každý výrobok je jedinečný.

Tvorba ma silne chytila za srdce, na začiatku som nevedela ani spávať. O jednej v noci som sa dostala do postele a ešte tam som premýšľala nad tým, že na druhý deň musím vyrobiť ten tmavomodrý vešiak s iným vzorom. Ráno som si uvarila kávu a neučesaná som išla rovno maľovať. Za tri mesiace som vyrobila 40 hotových produktov - vešiaky, skrinky.... Bolo to trochu extrémne, ale chcela som, aby si zákazníci mali z čoho vyberať a aby videli, ako sa dajú veci skombinovať.

Tvoje výrobky mali úspech hneď od začiatku. Prečo sa podľa teba ľudom tak páčili?

Moja ponuka bola pestrá a veľmi farebná. Spätne si myslím, že vešiaky neboli ani tak predajné, ako boli veľmi zaujímavé. Ponúkla som niečo, čo tu doteraz nebolo. Nikto nevyrábal tyrkysový, ružový alebo červený vešiak, všetky boli drevené, alebo biele. Ja som mala všetky farby na jednom vešiaku (smiech)!

Predávali sa?

Áno, ale súbežne s tým si zákazníčky začali pýtať aj to slovenské - biele, šedé, béžové... Mne to neprekážalo, rada som im vyhovela. Každý vešiak som nafotila a postupne som rozširovala ponuku. Moja súčasná galéria vznikla v spolupráci s mojimi zákazníčkami a to ma veľmi teší. Niektoré majú veľmi dobré nápady! Jedna kupujúca ma poprosila, aby som pre ňu navrhla vešiak s poličkou. Vyrobila som vešiak Arlene, ktorý sa odvtedy predal už 30-krát.

Tvoríš aj len pre seba?

Áno, stále. Som na SAShE celkom krátko, ale moja tvorba už prechádza zmenou. Pred pol rokom ma zaujal škandinávsky štýl. Myslím si, že čoskoro bude na jednej úrovni s shabby chic a provence štýlom. Dá sa veľmi dobre zakomponovať do slovenských príbytkov, pretože je veľmi čistý a neunavuje.

Podobný vývoj prebieha na celom SAShE. Zdá sa, že ľudia čoraz viac kupujú minimalistické a jednoduché kúsky. Akoby boli unavení zo striedania trendov a začínajú hľadať nenápadnú kvalitu, ktorá im vydrží dlhšie a nie je štýlovo špecifická. V začiatkoch SAShE sa predávali najmä farebné a výrazné výrobky a teraz im jednoduché veci začínajú konkurovať.

V podstate je to aj môj prípad, sama som zatúžila po niečom jednoduchom. Máme jednu bielu komodu, ktorá je na terase. Bola to stará vidiecka komoda, ktorú môj manžel zrepasoval. Mali sme ju v obývačke, ale pred časom mi na nej začalo niečo vadiť. Chcela som niečo jednoduchšie, tak som vymyslela tento stolík s koženými úchytkami. Keď som ho vymenila, mala som pocit, že som sa nadýchla. Hneď som ho zaradila do ponuky. Tie kožené úchytky sú teraz moja srdcovka.

Ako si fotila svoje výrobky?

Vešiaky som fotila na stene v spálni, pretože je obložená bielou tehlou. Dotlačila som si tam kreslo a na vešiak som zavesila, čo sa našlo, aby to vyzeralo zabývane a cvakla som to. V priebehu troch dní som nafotila štyridsať výrobkov. 

Teraz už nefotím tak rýchlo, viac sa s fotkami hrám, premýšľam nad kompozíciou a zháňam vhodné doplnky. Chcem, aby veci vyzerali aspoň z polovice tak dobre, ako vyzerajú naživo. Fotku vnímam aj ako návod pre ľudí, ktorý ich láka a hovorí ím : “Aha, takto pekne by to mohlo u vás vyzerať… ”

Svojim výrobkom sa venujem, starostlivo ich maľujem, objednávam špeciálne farby, mesiac čakám na šablóny z Ameriky... a potom by som to mala len tak odfotiť? No to nie (smiech)! To si ten výrobok nezaslúži! Okrem toho ma to aranžovanie veľmi baví. Keď sa mi podarí fotka, viem sa na ňu dlho dívať a tešiť sa. Neviem sa dočkať, kým ju dám na SAShE. Celý tento proces je radosť... teším sa pri nápade, teším sa pri výrobe, pri aranžovaní a keď sa tešia aj ľudia, tak to sa teším strašne! Pri prvých titulkách som tancovala po dome. 

Moje prvé fotky boli otrasné, ale nevzdala som sa, o tom to celé je. Neúspechy nesmú človeka odradiť, sú na to, aby sa človek zlepšil. Zatiaľ sa mi darí, čo je strašne krásne a myslím si, že je to preto, lebo ma tam hore má niekto rád. Vyslyšal ma, lebo som sa strašne chcela živiť vlastnou tvorbou. Nemyslím si o sebe, že som nadpriemerne kreatívna. Skôr, mám jedno heslo, ktorým sa riadim: Umenie je spolupráca medzi bohom a umelcom. A čím menej do toho dáva umelec, tým lepšie.

Kde naberáš inšpiráciu?

Mám naozaj veľký záujem o interiérový dizajn. Pre mňa je najväčším relaxom sadnúť si na terasu s kávou a otvoriť si časopis a nasávať inšpiráciu. Pani v novinovom stánku mi každý mesiac odkladá nemecký Wohnen, iný dobrý tu nedostať. Mám rada aj Krásný venkov, Marianne Venkov a styl a Marianne bydlení. 

Okrem časopisov čítam knihy od Hansa Bloomkvista, ktorý sa celý život zaoberá fotením a aranžovaním interiérov. Alebo skôr - keď sa o polnoci dostanem do postele, tak ich trochu prelistujem a odpadnem (smiech). Raz za mesiac si na niekoľko hodín sadnem k Pinterestu a spravím si prehľad. Je úžasné sledovať, čo ľudia dokážu vymyslieť a aké sú nové svetové trendy.

Inšpirovalo ťa cestovanie?

Do istej miery áno - v Írsku ma oslovili ich puby (smiech)! Nemala som čas tam vysedávať, ale páčilo sa mi, že si dokázali zachovať svoju históriu a neprerábali všetko na moderné. U nás sa veľa vecí prerába na moderné, to čo bolo krásne sa neopravilo, ale zbúralo a prerobilo. Mne sa páčia miesta so silnou históriou, ktoré majú dušu, napríklad uličky v Chorvátsku, alebo Toskánsku. Zákazníčky mi občas napíšu, že vešiaky majú svoju energiu. Myslím, že majú pravdu. Keď kúpiš výrobok, do ktorého niekto vložil lásku, nie je to zanedbateľná vec. "Made with love" znie ako otrepaná fráza, ale u mňa to platí. Viem, že nechcem robiť nič iné.  

Niekedy ma inšpiruje aj malý moment, záblesk niečoho krásneho. Takto vznikla Kaviarnička Amelia. Predstavovala som si francúzsku kaviarničku a pomyslela som si, aké nádherné by bolo môcť mať niečo francúzsky šarmantné, hoci aj v slovenskej garzónke - tak vznikol sklápací pultík, ideálny do malých priestorov. 

Nedá sa povedať, že čerpám z konkrétneho zdroja, alebo, že moja tvorba je ustálená. Je to mix všetkého zažitého a videného. Potom stačí malý detail, nápad a šup! Tak nejak to funguje. 

Ako vznikla PURE - tvoja druhá značka kožených kabeliek a doplnkov? 

Vznikla minulý rok, počas Vianoc. Náš stolár mi oznámil, že si berie mesiac dovolenku a hotovo. Týždeň sme nič nerobili, tak som sa rozhodla vyrobiť si kabelku. Moja sa mi už rozpadala a nenašla som žiadnu minimalistickú, ktorá by sa mi páčila. Nenosím kabelku na pleci, pretože veľa jazdím autom. Najradšej mám kabelku na zápästie, ktorú môžem hodiť vedľa seba na sedadlo.

Keďže sa do všetkého púšťam naplno, tak som si kúpila šijací stoj, ktorý dokáže prešiť aj koženku, a poprosila som mamu, či by mi ukázala, ako šiť. Na stroji mi to utekalo kade-tade, tak som ho radšej zabalila a povedala som si, že ju skúsim ušiť ručne. Nakúpila som nástroje a pustila som sa do zmenšeného modelu. Ani ten mi nevyšiel, ručné šitie kože ma vôbec nebavilo a strašne ma boleli prsty. Tak som ďalej rozmýšlala, ako tú kabelku vyrobiť. 

Napadlo mi, že môjmu prototypu chýbajú bočnice. Bol príliš úzky a dnu sa nedalo nič vložiť. Bočnice by mohli byť aj z dreva. Keďže mám doma šikovného stavbára, hneď som ho zamestnala, aby mi to pomohol vymyslieť a ja som začala študovať spracovanie kože. Objednala som si totiž hladenicu a prišlo mi pol kravy. Nevedela som, čo s tým (smiech). Nástroje som mala, ale nevedela som ich používať. Začala som po večeroch pozerať videá na YouTube a snažila som sa identifikovať, ktorý je na čo. Postupne som sa naučila orezávať a zaguľaťovať hrany, až sa mi podarilo vyrobiť prvú kabelku z hladenice. Adrian mi stále pomáha, napríklad reže kožu na kabelky. 

Áno?

Má silnejšiu a presnejšiu ruku. Vyhradil si dva dni zo svojho pracovného týždňa. Sme v tom všetci až po uši. Ja maľujem, mama mi pomáha, manžel reže, šróbuje vešiaky, zasklieva skrinky a svokor chodí na poštu. Niekedy sa u nás v každej časti domu pracuje na niečom inom!

Adrian: Som taký technický skladateľ - Zuzka má nápady a ja jej pomáham s prevedením. Kabelky bolo treba vyrobiť tak, aby veľa vydržali. Vyrobili sme niekoľko kusov kabeliek a každú sme zlepili iným lepidlom. Potom som ich trhal a vylamoval nity, prešli záťažovými testami (smiech). Je ťažké nájsť kvalitné lepidlo, ktoré je transparentné a dobre drží. Prvý kus sme dali testovať mojej staršej dcérke, ktorá je na fotkách ako modelka.
 

Ako vnímaš ženy-podnikateľky? Sleduješ SAShE?

Obdivujem ich a príde mi dôležité ich podporovať. Vraví sa, že chlapi sú silní, ale mnohokrát je žena podstatne silnejšia. Musia byť priebojnejšie, aby uspeli v podnikaní. Keď v tom vedia chodiť, plne ich rešpektujem.

SAShE sledujem cez Zuzku, ukazuje mi všetko dôležité. Povie: "Aha!" a už spolu sedíme a riešime. Najviac sa mi páčia stolári, napríklad Franko, a páči sa mi aj Ponio - mám rád jej šampúchy. 

Podarilo sa vám spolu v krátkom čase rozbehnúť dve veľmi úspešné značky. Čo viete na základe svojich skúseností odporučiť ostatným, ktorí začínajú? 

Viac odvahy! Podľa mňa majú ľudia dobré nápady, ale boja sa prísť s niečím iným. Je to pochopiteľné, pretože vytvoriť kolekciu 40-tich vešiakov nebola lacná vec. Človek musí mať ušetrenú určitú sumu, ktorú je ochotný investovať a neľutovať, že to nevyšlo. To nie je jednoduché rozhodnutie.

Možno netreba začínať tak bezhlavo, ako ja, ale vyrobiť skromnejšiu kolekciu pätnástich vecičiek a neinvestovať toľko. Určite treba začať, nech sa ten nápad zdá akokoľvek zvláštny.

Veľmi dôležitá je podpora rodiny. Strašne veľa ľudí má dobré nápady, ale keď ti kamošky povedia, že neblázni, to nebude nikto chcieť... manžel povie, nie je čas, nie sú peniaze, tak sa tvorba skončila, ešte ani nezačala. Takže si myslím, že treba zázemie, odvahu a kúsok sebavedomia - pôjde to! 

Ako chcete pokračovať? 

Naša najdôležitešia úloha je zohnať posily a robiť to, čo robíme ďalej. Som vďačná a šťastná s tým, čo mám a zásadné zmeny neplánujem. Mám nápady na nové modely tašiek aj nábytku, ale našich šesť rúk to už naozaj nestíha. 

V najbližšej dobe plánujeme ešte jedno milé prekvapenie: chystáme pánsku kolekciu tašiek a aktoviek. Pevne verím, že čoskoro získame pre značku PURE aj nových prívržencov z radov pánov. 

Moja veľká vízia je kúpiť ten malý pozemok vedľa a postaviť tam ateliér, ktorý bude mať výrobnú halu a kancelárie pre obe značky. Tam si viem predstaviť pracovať ďalej tak, aby boli naši zákazníci spokojní. Veľmi sa mi páči osobný kontakt so zákazníkom. Ak človek distribuuje svoje výrobky veľkoobchodne, tak nevie, ako je jeho značka prezentovaná a kto si ju kúpi - a to je o ničom. Moje zákazníčky mi posielajú fotky, ako vešiaky umiestnili doma, z ktorých sa teším. Fotky kabeliek mi zatiaľ neposlali a to mi už tri šľúbili (smiech)! Často mi píšu, že si kabelku berú na svadbu, či už ako nevesta, alebo ako hosť. 

..

Ak vás zaujalo Zuzkino rozprávanie a chceli by ste si pozrieť jej výrobky, kliknite sem: 

bySue >>                               PURE>>

Nábytok a interiérové doplnky                        Kabelky a tašky

                                                                                                                                                 ..