Videť Andreu (Aidu) Sevaldovú šiť je zážitok. Elastická látka nejaví žiadne známky odporu, keď ju rýchlo a presne preženie cez stroj, najprv jeden, potom druhý. Jej ruky fungujú bez váhania a o minútu vytiahnu zo stroja precízne ušitý spodný diel plaviek s čičmanským motívom. Popri tom sa smeje, rozdáva inštrukcie a rozpráva nám o tom, ako krok za krokom vybudovala svoju značku oblečenia AIDASTYLE. V ponuke má viac ako 100 látok s jej vlastnou autorskou potlačou, z ktorých šije šaty, legíny, mikiny, či plavky. Prečítajte si rozhovor s návrhárkou, ktorej legíny sa stali druhou kožou pre všetky neprehliadnuteľné ženy. 

Kedy si začala šiť?

Keď som mala asi päť rokov. Najprv som šila pre bábiky a potom som začala skúšať šiť oblečenie pre seba. Keď som mala trinásť, tak som si ušila menčestráky. Išla som na to klasicky, prevrátila som staré nohavice na ruby a konštrukciu strihu som vytušila. Keď mama videla, že som ich ušila celé v ruke, tak sa nado mnou zľutovala a pustila ma k svojmu šijaciemu stroju a už som pokračovala na ňom. Šila som si všeličo… mikiny, bundičky, šaty.

Moje oblečenie sa páčilo mojim spolužiakom. Bolo iné a oni tiež chceli niečo také. Šila som mikiny pre kamarátky, skracovala som nohavice kamošom, a tak som postupne nadobudla zručnosti. Študovala som rôzne návody a tutoriály a postupne som logicky zistila, čo a ako. Šila som aj popri vysokej škole, dokonca som sa zúčastnila aj niekoľkých módnych prehliadok, ktoré organizovali moje kamarátky, ktoré študovali návrhárstvo a textilný dizajn. Štúdium práva ma vtedy intenzívne zamestnávalo, plus som si musela zarábať na živobytie, takže šitie bolo stále iba koníčkom, ale vždy som chcela robiť oblečenie.

Ako si sa dostala bližšie k profesionálnemu šitiu?

Po škole som začala pracovať pre LOOK sport. Robila som tam manžérku, právničku, grafičku, robila som strihy, starala som sa o ich web a strihala som aj originálne dresy pre gymnastky a krasokorčuliarky. Potom som ich ručne maľovala, alebo airbrushovala a zdobila som ich kamienkami Swarovski. Tam som sa naučila veľa o elastike a dostala som sa k priemyselným šijacím strojom. Začala som si zisťovať, ako dostať na látku moje vlastné dizajny. 

Hľadala som vhodných dodávateľov, látky a tlačiarov. Všetko, čo som zarobila som investovala do skúšania materiálu. Akonáhle som našla tých správnych dodávateľov, začala som pracovať na svojich dizajnoch. Potom už šlo všetko veľmi rýchlo. Založila som si živnosť, SAShE a facebook a v roku 2010 sa zrodila značka AIDASTYLE. Ľuďom sa to páčilo, stačilo len pridať niekoľko fotiek. 

Odišla si z práce? 

Nie, pre LOOK sport som pracovala ešte niekoľko rokov. Chcela som svoju firmu vybudovať postupne. Chodila som na strednú školu s obchodným zameraním a potom na právo, takže k veciam pristupujem so zdravým sedliackym rozumom. Začať z ničoho nie je jednoduché, pretože na začiatku musí človek veľa investovať a ide to pomalšie. Treba skúšať dodávateľov, kúpiť stroje a materiál… niekedy sa stane, že látka nevyhovuje, tak ste v mínuse. Tieto začiatočnícke podnikateľské prešľapy sa stali aj mne. 

Z práce som odišla až po troch - štyroch rokoch, keď sa mi podarilo vybudovať si pre značku zázemie. Našetrila som si na priemyselné stroje a predaj sa celkom dobre rozbehol. Nie som typ, ktorý ide do rizika.

V čom sú priemyselné stroje lepšie, ako bežné?

Priemyselné stroje vám dovolia omnoho rýchlejšie šiť a stihnúť za rovnaký čas viac kúskov. Je rozdiel ušiť jedny legíny za dvadsať minút a je rozdiel ich ušiť desať. Ja šijem na takýchto strojoch, sú to stroje, ktoré sa používajú vo veľkých prevádzkach. Priemyselný overlock stojí asi tisíc eur, použité sa dajú zohnať aj lacnejšie, napríklad z nejakej zatvorenej dielne. Stroje sú teraz finančne dostupnejšie, ako boli pred šiestimi rokmi, ich ceny išli dosť dole. Nie je to až taká obrovská investícia, ako sa zdá, treba hľadať.

Čo bola tvoja najväčšia počiatočná investícia?

Uf, tak to sa naozaj nedá zrátať (smiech)! Investovala som všetky peniaze, ktoré som zarobila a všetok môj voľný čas. Každý deň som bola do tretej poobede v práci a potom som do deviatej večer makala na svojich veciach. Vtedy som si prenajímala priemyselné stroje v krajčírskej dielni. Večer som prišla domov a do jednej v noci som robila na grafikách na potlač.

Takto to bolo cez týždeň a cez víkendy som chodievala na rôzne dizajn markety, fotila nové výrobky a tak ďalej … Na začiatku som bola do toho úplne zbláznená. Keď chceš robiť niečo, čo ťa veľmi baví a zistíš, že to ide, tak ťa to celkom pohltí. Bol to čistý workoholizmus.

Ako funguješ teraz?

Už mám svoj systém. Od objednávky po dodanie mám lehotu tri týždne. Nemám všetky modely na sklade, šijem na objednávku. Spravím si zoznam, podľa toho, čo si kto objedná a vyhotovím potlače. Súbory pošlem do tlačiarne, kde už majú obrovské baly mojej látky. Na tlač vždy čakám, niekedy týždeň, niekedy dva týždne. Niekedy mi pošlú potlačenú látku dosť neskoro a ja sa potom môžem zblázniť. Musím všetko nastrihať a ušiť a to je potom veľké bailando (smiech).

Máš aj pomocníčky?

Jasné, mám svoje asistentky, sama by som to nezvládla. Momentálne by sa mi zišla ďalšia, najmä na predvianočné obdobie. Takže, ak je v okolí Starého mesta v Bratislave niekto, kto už má trochu skúsenosti s overlockom a coverlockom, tak mi kľudne napíšte. Na tú elastiku si zvykne ;)

V čom je elastika špecifická?

Naťahuje sa a vlní, treba ju dostať do ruky. Bolo by ideálne, ak by sa mi ozval niekto, kto to už aspoň trochu vie. Látky, ktoré používam sú funkčné - sú vhodné na denné nosenie a sú dobré aj na šport, pretože majú membránu, cez ktorú sa odparuje pot. Príjemne sa v nich behá, cvičí jóga alebo sa v nich dá aj surfovať. Legíny a mikiny šijem aj z termo látky, tie sú potom ideálne do chladnejšieho počasia alebo ako spodná vrstva pre snowboardistky. Chcem, aby bolo moje oblečenie nielen pekné, ale aby malo aj druhý rozmer.

Okrem toho mám v ponuke aj plavky, šaty, detské legínky a tričká… je toho dosť. Som teraz celkom spokojná s tým, ako sa moja ponuka rozrástla. Najviac sa teším, že robím to, čo by som si na seba obliekla aj ja a že sa to páči ľuďom.

Ako si vytváraš ceny?

Zo začiatku mi moje ceny vôbec nepokrývali náklady, ale chcela som sa dostať do povedomia a ukázať, že sú tu na Slovensku aj takéto produkty. Momentálne mám už skoro také ceny, aké by som mala mať, ale ešte stále s nimi musím ísť trochu hore. Vyrábať v malých množstvách je na Slovensku veľmi drahé. Snažím sa zvyšovať ceny postupne, po troche, a nezvýšiť ich priveľmi, pretože chcem, aby si moje legíny mohli ľudia dovoliť a aby ich nosili. 

Práve sa skončila Olympiáda v Riu, kde mali slovenskí športovci oblečené legíny s čičmanským vzorom z tvojej dielne. Oslovujú ťa aj ostatní športovci?

Áno, už som robila oblečenie aj pre ženský ringletový tím v Žiline a oslovili ma aj gymnastky. Slovenskému olympijskému výboru sa veľmi páčil čičmanský motív a chceli by v spolupráci so mnou pokračovať. Športovci mali na sebe červené legíny, ale vyrobila som aj trojfarebnú verziu, kde som sa celkom pohrala s detailmi. (Pozn. redakcie: Obidva modely nájdete v Andreinom obchode.) Výrobe športového oblečenia sa nebránim, som rada, že môžem týmto spôsobom podporovať športovcov, ale nebude to gro mojej značky. Možno by to bola krásna cesta, ale ja chcem pokračovať ďalej najmä v navrhovaní a šití oblečenia a mať vybalansovanú ponuku. 

Máš nejakých obľúbených predajcov zo SAShE?

Páčia sa mi šperky od Henriety Môcovej, nábytok od Jakubs, a všetko od Pridavkova.art. 

Aké sú tvoje plány do budúcna?

Mám v pláne spoluprácu s ilustrátorkou Petrou Žiačkovou. Spravili sme spolu sériu fotografií, na ktorých sme my dve, v baletných tutu sukniach a Petra má vo vlasoch štetce a ja mám vo vlasoch nožnice a meter a tak. Metafora je v tom, že každý kreatívny umelec, či už grafik, ilustrátor alebo dizajnér, to má na Slovensku veľmi ťažké. Ako pri balete, všetci vidia ten ladný pohyb a krásny výsledok a neuvedomujú si, koľko tvrdej práce je v skutočnosti za tým. Petra prekreslí fotky do ilustrácií, ktoré sa budú potláčať na látky a z nich ušijem šaty, alebo legíny... uvidíme, aké oblečenie to nakoniec bude. Veľmi sa na to teším, výsledok môžete čoskoro očakávať v mojom žurnáli.

Čo ťa na tvojej práci najviac teší?

Najviac ma teší feedback od ľudí. Viem, že svojou činnosťou nezachraňujem lesy, ani zvieratká, že ide len o oblečenie, ktoré nás krášli, ale aj to vie veľmi potešiť ľudskú dušu. Najlepšie je, keď niekto u mňa kúpi legíny ako darček a potom mi napíše, že sa trafil a obdarovanému sa veľmi páčili.