Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna zabudnutá dedinka, a na okraji dedinky pod lesom jedna zabudnutá chalúpka, v ktorej žili babička s deduškom. Mali už veľa rokov, a už dobre ani nevideli, ani nepočuli, ale boli trpezliví, pokorní a tak trochu rozprávkoví. Babička už v lete vychádzala do polí, aby nazbierala pekné rovné steblá obilia, ktoré si vysušila, a keď prišla jeseň a začalo pršať, pustili sa s deduškom do roboty.

Najprv si roztriedili steblá slamy na kratšie, dlhšie, hrubšie, tenšie, bledšie a tmavšie, a potom mohli začať vyrábať krásne väčšie, menšie, bledšie, tmavšie, jednoduché i celkom komplikované slamenné hviezdy. Tie jednoduché pre susedky, tie väčšie pre paničky z mesta, a tie úplne najkrajšie do kostola, "na slávu Božiu".

Ja mám od babičky jednu stredne veľkú hviezdu, nie preto, že by som bola panička z mesta, ale preto, že som jej mohla v jedno poobedie pomáhať a všeličomu sa pri tom podučiť.

Lenže - bolo to dávno, ešte pred zavedením Sashe letopočtu. Medzičasom som na slamenné hviezdy zabudla, keďže z východu sa na nás  slamenné výrobky valia v gigantických množstvách. Ale nedávno, váhajúc nad kúpou čínskej slamennej ozdobnej sady (20 kusov za 2,99€!!!) som si všimla, že slama nie je zošitá, ale zlepená, a že konce hviezdičiek sú ozdobené krikľavočervenými trblietkami...A spomenula som si na onú babičku a jej poctivé uzlíky, a na vôňu bylinkového čaju, ktorý sme pili počas viazania... Siahla som do spodného šuflíka, kde smutne odpočíval pracovný postup na robenie slamenných hviezd a pokúsim sa ho oprášiť:

Čo potrebujeme : 2 páry rúk  (dohromady 4 kusy)

                                    slamu ( kreatívne potreby, má dĺžku 22 cm)

                                    pevnú hrubšiu niť

                                    drevenú podložku

                                    kliniec, nožnice

Čiary sme si na drevenej podložke naznačili preto, aby sme nemuseli manipulovať s pravítkom, keď treba slamu pristrihnúť na požadovanú dĺžku alebo zalomiť, je to takto oveľa rýchlejšie (a vyzerá to tak profesionálne...) Kto sa chystá urobiť si jednu hviezdičku to samozrejme nepotrebuje.

Toto sú jediné (nepoužiteľné) predlohy, ktoré mám k dispozícii. Okopírovala som ich z brožúrky "Slamenné hviezdy", vydanej v roku 1962. Asi sa vtedy predpokladalo, že bežná žena viaže slamenné hviezdy kedykoľvek medzi praním a varením, pretože jediný komentár k obrázkom v danej brožúre je : niektoré hviezdy sú jednoduchšie, iné komplikovanejšie.

K slame ešte dodatok : najlepšia slama je ražná. Zbiera sa v lete, keď je zrno ešte mliečne, a suší na tmavom mieste. Kosí sa ostrým kosáčikom, aby sa neštiepala alebo nepolámala. (Tieto údaje neuvádzam preto, aby teraz všetci išli brúsiť kosáky - aj tak nerozoznáme raž od pšenice a pšenicu od jačmeňa - ale preto, aby sme si vedeli predstaviť, ako to voľakedy robili naše babičky).

P O S T U P:

1. asi hodinu pred samotným viazaním treba slamu namočiť do vlažnej vody. Takisto si môžeme vopred nastrihať nite, podľa zložitosti hviezdy môžeme potrebovať až do 200 kúskov...

2. na našu hviezdu potrebujeme pre začiatok 33 stebiel. Najprv ich položíme vedľa seba, potom pomaly sťahujeme v strede a stále pridŕžame, aby všetky steblá zostali v jednej rovine 

(nebyť týchto fotiek, nikdy by som si nevšimla aké dospelé a mužné ruky má môj ochotný synček)

3. aby boli steblá pekne rovnomerne od seba, začneme vytvárať stredový kruh. Takto sa postupuje pri každej jednej hviezde, až pri ďalších krokoch začnú vznikať rozdiely

Detail stredového kruhu. Schválne, kvôli zrozumiteľnosti návodu som ho urobila väčší a voľnejší, v skutočnosti, na ďalšom obrázku je taký aký má byť - pevne stiahnutý.

4.  hviezdu si pripevníme cez jej stred klincom na drevenú podložku a pri každom kroku pootočíme,  dodržíme tak presné vzdialenosti a ľahšie sa s ňou manipuluje

5. vo vzdialenosti 4 cm od stredového kruhu zviažeme steblá po päť (potrebujeme počet, deliteľný piatimi, keďže v našom prípade jeden kúsok vystáva, opatrne ho odstrihneme)

Dôležité : prst tretej ruky, pridŕžajúci uzlíky a v ideálnom prípade patriaci dobrej kamarátke, ochotnej sprevádzať zrod hviezdy a rozprávať nielen o slame

6. krajné steblá skupiniek po päť zviažeme, tri zostanú voľné

7. Z troch voľných stebiel dve krajné zastrihneme, neskôr z toho vznikne forma vejárika

8. Začneme vkladať dalšie steblá (dlhé 6 cm) do medzier medzi strednou voľnou trojicou a zviazanými dvojicami

Zakaždým pevne zauzlovať!

10. Kto si myslí, že menej je viac, môže teraz prestať. Kto chce hviezdu ešte trochu väčšiu, môže začať pridávať ďalšie kolo stebiel, rovnakým spôsobom ako to predchádzajúce (s kratším zalomením, dlhé 9 cm)

A znovu uzlíky, spolu ich bude 106...

... cieľová rovinka...

A hotovo, a aj keď vyzerá zozadu trochu strapatá a nie celkom fotogenická, spredu jej to veľmi pristane. 

Priemer hviezdy je 40 cm, spotrebovali sme 85 stebiel

Slamenné hviezdy s obľubou niekde visia, napríklad na kuchynskom okne, v spoločnosti hviezdičiek a vločiek (nakreslených na skle mydlom)

Toto je hviezda, ktorú som viazala pred mnohými rokmi ešte ako učnica u spomínanej babičky. Ďaľší možný spôsob viazania...

 Raz visí pri kozube...

... ale najradšej trávi Vianoce pri stromčeku... (aj niektoré malé slamenné hviezdy visiace na stromčeku sú z mojej dielne)

Na záver : slama je zaujímavý materiál. Zo začiatku sa dosť bráni stať sa hviezdou a vynakladá značné úsilie, aby sa z toho vyšmykla. Keď však zlomíme jej počiatočný odpor, odmení nás poddajnosťou a ochotou spolupracovať. Ku koncu je radosť z výsledku obojstranná...

Slamenné hviezdy vedeli viazať už naše prababičky, keďže slama bola jeden z mála dostupných materiálov. Preto je pri ich tvorbe dôležitý faktor aj radosť zo zachovania kontinuity a tradície, a bola by škoda, keby sme si túto radosť nechali navždy zobrať.