V živote som sa o tetovaní naučila mnoho, a mnoho sa ešte naučím. Posledných desať rokov som strávila nielen pozorovaním a výskumom, ale aj (k neradosti mojich drahých rodičov) osobným skúšaním rôznych druhov tetovaní a modifikácií. S rokmi sa však dostavovali nielen ďalšie a ďalšie kérky, ale aj schopnosti a skúsenosti. Tak ako všetko, aj tetovania sú dobré a zlé – a to nehovorím len o technickej stránke. Vedieť však oddeliť zrno od pliev je dlhý proces, ktorým si prejde každý, pre koho je tetovanie viac než len škorpión na ramene, tramp stamp nad zadkom alebo kung pao na lýtku. Keď som prvý raz zaregistrovala práce Andrey Kopeckej – maliarky a tatérky, o ktorej je dnešný príspevok – povedala som si, vďakabohu, konečne niečo iné. O to väčšia radosť prišla, keď som zistila, že je z Bratislavy a netreba za ňou cestovať stovky kilometrov. Andrea pozvala HEMMET.sk nielen k sebe domov, ale aj do ateliéru v Cvernovke, kde momentálne dokončuje svoju diplomovú prácu.

text Zuzana Fajta / foto Lucia Jesenská / korektúra Soňa Hrúziková

                                                                  Ako sa maliarka rozhodne, že bude tatérkou?

K tetovaniu som sa dostala úplnou náhodou len pred dvoma rokmi. Kreslila som vždy, ale na tetovaní ma zaujalo to, že na rozdiel od maľby alebo kresby, ktoré som často tvorila pre seba do šuplíka, pri kérke sa obrázok hneď stal niekoho súčasťou. Nakreslila som návrh a človek si ho o chvíľu odniesol na sebe domov, kamkoľvek sa pohol, kresba išla s ním. Tetovanie som však pôvodne mala myslené ako odreagovanie sa popri škole, že cez víkend možno spravím nejakú tú kérku kamarátovi a zároveň sa budem učiť tetovať. Nabralo to ale rýchlejšie obrátky, ako som si myslela, keďže som nakoniec ostala tetovať v štúdiu, kde som si robila kurz. Od začiatku som mala celkom veľa ľudí, lebo som začala tetovať štýlom, ktorý v Bratislave nie je príliš rozšírený. Takže sa z tetovania v rýchlom slede stala plnohodnotná práca a pomaly som sa nestíhala venovať toľko maľbe. Teraz som si dala za cieľ spojiť maľbu s tetovaním, takže to je taký môj súčasný „challenge“. Kresba ma sčasti priviedla k tetovaniu, a tetovanie teraz spätne ovplyvňuje moje rozmýšľanie v maľbe.

                                                          Čo pre to treba spraviť, ak chce niekto začať tetovať?

Najlepšia cesta je mať dosť veľa strelených kamarátov, alebo ochotu skúšať na sebe, lebo je lepšie začať sa učiť tetovať do živého. Živá ľudská koža sa správa úplne inak ako nejaké prasacie kože a je len ťažko simulovateľná. Takisto na nej človek môže postupne pozorovať aj proces hojenia a čo sa s kérkou pri ňom vlastne stane. Chce to ale veľa skúšať a mať hlavne ochotných ľudí, ktorí sa nechajú potetovať, lebo keď začínaš, je proces tetovania bolestivý a pomalý.

Oficiálna cesta je spraviť si kurz. Potom si človek vytvorí nejaké portfólio a môže skúsiť uchádzať sa o miesto v tetovacom štúdiu. Na kurze ťa ale nenaučia pekne tetovať. To je remeslo, ktoré sa naučíš praxou. Je to skôr o praktických veciach – ako sa pohybovať v štúdiu, ako si nekontaminovať veci, s ktorými pracuješ, základy hygieny v štúdiu, technická stránka tetovania. Základ je ale mať možnosť reálne tetovať. To bolo aj moje šťastie, keďže si ma v štúdiu, kde som kurz robila, aj rovno nechali a začala som hneď naostro. Takže pokiaľ si niekto myslí, že si stačí spraviť kurz a bude z neho tatér – nestačí to.

                                                                        Aké to bolo, keď si tetovala prvýkrát?

Najskôr som tetovala iba do prasacích koží. Prvého človeka – kamaráta – som tetovala tak trochu z donútenia. Naozaj som nechcela, ale mal meniny a stále ma prehováral, že to musím vyskúšať. Tak som sa na to dala. Spravila som mu čiaru a tá tam ostala. Nakoniec to nebolo až také hrozné.

Ak ste zvedaví na zvyšok rozhovoru, dočítajte si ho priamo u nás na HEMMET.sk.