"Mamííííí, zvieratká nemajú kde bývať!" Touto vetou sa začal náš príbeh o Lese v kufríku.

Dlho som sa odhodlávala k vytvoreniu plstených zvieratiek. Zdá sa to síce jedoduché, ale za jedným zvieratkom sa skrýva veľa veľa hodín práce a dopichané bolavé prsty. No hned pri prvom som zistila, že sa začína moja nová vášeň. Tá vlna je tak neskutočne príjemný,hrejivý a jemnučký materiál, že sa jednoducho nedá pustiť z rúk.

Dcérka si zvieratká hneď obľúbila. Má sice plnú krabicu "dokonalých plastových" zvieratiek, ale tieto sú podľa jej slov "teplučké" ako ozajstné zvieratká. Hneď si ich nasťahovala do domčeka pre bábiky, ale potom sa zamyslela a hovorí: "Mamííí zveratká nemajú kde bývať!" ...

Pozerám na ňu  s úsmevom a hovorím: " A čo, v domčeku sa im nepáči?"

Dcérka suverénne odpovedala: " Nieee, veď zvieratká patria do lesa, to nevieš?"

A tak sme hľadali, samozrejme na internete ... kde by sme taký les mohli kúpiť. A verte či nie, nenašli sme vôbec nič. Teda ak nepočítam nemenovanú značku plastovej stavebnice, ktorá sa teda zvieratkám vôbec nepáčila. 

Tak mi nezostalo nič iné, len ten les nejako vyrobiť. A aby sa teda zvieratkám v ňom aj páčilo, musel byť jedine z jemnučkej a hrejivej ovčej vlny.

Dcérka bola výborná asistentka, určovala kade potečie potôčik, kde bude strom, kameň... Les veľakrát menil podobu, raz zavadzali kamene, potom sa jej nepozdávala výška stromu.

A nakoniec sa do lesa nasťahovali aj zvieratká a veru, velmi sa im tam páčilo!

Zvieratká stále pribúdajú.

V lese to žije, zviaratká sú velkí kamaráti a moja dcérka sa od nich nevie odstrhnúť. Samozrejme, že už boli na návšteve v lese aj Anna a Elsa, či terénne auto a dinosaurus ... ale toto všetko k destkej fantázii predsa patrí.

Tak poďme na chvíľku snívať aj my a prenesme sa do makučkého voňavého lesa ...