Všetko sa dá, len treba chcieť...hovorili naše staré mamy...táto veta vyznieva už ako klišé, no bohužiaľ, je to tak...chcieť, nič viac. Nič viac? Áno, radšej nič viac ako...
Hnev nič nerieši - dobrý a nápomocný je iba vtedy, ak rýchlo vzplanie a rýchlo prejde...je to ako s plačom...trápiť sa a plakať permanentne nie je dobré, ale vyplakať sa naraz, za chvíľu, dokáže zázrak. Negatívne sa odplaví, prečistí myseľ a môžme ísť ďalej...
V 2000-om roku bolo tiež všetko drahé, platy nízke, internetový predaj v plienkach...na jednom moste v jednom kúpeľnom meste, rozložili sme si s manželom prvýkrát jednoduchý stojanček s niekoľkými obrázkami a skúsili predávať...obchody vtedy rovnako (ak nie viac) prekvitali čínskym tovarom, ľudia sa bláznili za lacnými čínskymi čačkami akéhokoľvek druhu a po moste v tom kúpeľnom meste sa prechádzali pacienti so zahraničnými pasmi, veľa peniazmi a chceli tiež všetko lacno...
Postaršia Nemka podozrievavo zaškrabla do maľby, či naozaj je to hand-made...arabovi sa nikdy nerátal obchod uzavretý bez zjednávania a nám by sa ani nerátal predajný deň bez ohrnutých slovenských nosov nad cenami :D
Prečo sa hnevať, vari nie je zlého všade okolo nás dosť?
Vyrábate krásne vecičky, striháte, zošívate, cínujete, modelujete, a čojaviemeštečo...aha ešte balíte....s láskou...a ešte s niečím. S profesionálnou rutinou, ktorá dáva vašim vecičkám ten profi šmrnc - šmrnc, vďaka ktorému to vyzerá ako má vyzerať výrobok, ktorý si zaslúži tú svoju cenu. A zaslúži si cenu ešte vyššiu, však? Ale je tu problém, a to sú zákazníci. Zdá sa im to veľa.
A to nahnevá.
Presne viem ako sa cítite a čo prežívate. Dá sa to zmeniť. K lepšiemu. Pýtate sa ako?
Prestaňte sa hnevať. Jednoduché a účinné. Akonáhle vás prejde hnev, začnete jasnejšie uvažovať. Vecičky hotové, krásne pripravené na odvoz a predaj, no chýba ešte jeden detail k tomu - úspešne im nájsť majiteľa, úspešne presvedčiť, že práve táto vaša vecička stojí za vyhodenie tej "kopy" peňazí, ktorú za ňu pýtate.
Tajomstvá výrobného procesu a čo to obnáša - to zákazníkov nezaujíma.
Pocit výnimočnosti - dobre ho poznáte, keďže robíte niečo výnimočné, vyrábate svoje autorské vecičky, originálne...je to super pocit, že? Tak prečo tento pocit nedať zažiť na chvíľku vašim potenciálnym klientom? Akonáhle človek zaznamená, že je pre niekoho výnimočný, hneď vyšle pozitívny signál a to je vaša šanca pre úspešný obchod.
Kedysi som chodila k jednej lekárke, s ktorou sme sa počas rokov môjho liečenia skamarátili a raz mi povedala: "Ja už od dverí na prvý pohľad vidím, ako sa pacient cíti a čo mi povie."
A tak by to malo byť pri predaji - mali by ste v prvom momente odhadnúť človeka aký asi bude, prípadne po jeho prvých slovách...ten moment je veľmi dôležitý na naladenie sa s ním akoby ste mali ťahať za jeden povraz. Nie je to jednoduché, ale ani tak ťažké ako to na prvé počutie vyznieva. Príklad zo života. Susedia. Všetci ich máme a aby sa nám vedľa seba dobre bývalo, chceme s nimi aj dobre vychádzať, pokiaľ to ide - väčšinou to ide...stretneme sa na chodbe alebo na ulici, pozdravíme, prehodíme zopár slov - obom stranám predsa záleží na tom istom, aby vedľa seba spokojne nažívali...na tom istom záleží aj v dobrom obchodovaní, aby boli spokojné obidve strany.
Vedľa nás vždy predávali aj hrnčekári, ktorí tlačili z počítača fotografie a tie prenášali na hrnčeky, vankúše, tričká...mali tržby, o akých sa nám mohlo len snívať.. parádne technické vybavenie, super auto...my drevený stojan, auto starú embéčku, ktoré sme radšej skryli za stromy.
"Viete, aj som si od vás chcela niečo kúpiť, ale keď tak krásne mi tú fotku vytlačili na ten vankúšik, že som kúpila u nich," povedala mi raz jedna pani - mamička na materskej. Za ten vankúšik vysolila vtedy 600,-Sk!!! Za náš obrázok by nedala 150-200 Sk. No koho by to nenasr...dilo, však?
Po rokoch som ju stretla v poradni s bábätkom, ona tretie, ja prvé...ona prvá zareagovala na mňa so širokým úprimným úsmevom ako sa mám a tak...Vtedy mi docvaklo to, čo som tušila celé roky, že sa netreba hnevať. Zákazník nerieši, neanalyzuje - on buď chce alebo nechce, buď sa mu to páči alebo nepáči, oslovuje alebo neoslovuje.
Ľudia si radi pokecajú len tak, o ničom, skúste to s nimi, keď už nič, tak ich podržte na chvíľu pri vašom stánku, uvidíte ako funguje davová psychóza, práve ten jeden (ne)záujemca môže prilákať ďalšieho, kto len zo zvedavosti k vám nakukne, vytvorí sa malý hlúčik a ten zázračne rastie...a ďalší potenciálni klienti pribúdajú...a vy sa usmievajte, debatujte hoci o počasí, prihovorte sa dieťaťu v kočíku. Nájdite si cestu aj k frfľošom, chyťte sa čohokoľvek o čom začne "točiť" a otočte to vo svoj prospech.
Pozor, medzi ľuďmi sa nájdu aj tzv. pijavice, ktoré sa potrebujú vysťažovať a obrať vás o energiu, ale takých sa rýchlo naučíte odhadnúť a nevšímať si ich. Vy predsa hľadáte svojich klientov.
Aby som to skrátila - tým všetkým by som chcela povedať, že tú kreativitu, ktorú dávate do výroby vecičiek skúste preniesť ďalej, do predaja, lebo ako iste každý vieme, zhotovením výrobku to nekončí, práveže to všetko celé len začína. Skúste sa aj na tomto poli kreatívne pohrať, majte oči otvorené a myseľ jasnú, analyzujte, predvídajte, nech vás to s ľuďmi baví tak ako vás to baví s vašimi vecičkami...vaše vecičky si to zaslúžia.
Ešte úplne na záver zopár praktických rád:
1 .popri vecičkách ktoré najviac bežne vyrábate a cenovo nie sú najlacnejšie - tak popri nich si navyrábajte ekvivalenty, t.j. niečo veľmi podobné, malé a lacné. Viem, neoplatí sa, ale pomôže vtedy, keď sa naozaj nedarí...vďaka takýmto maličkostiam keď neprší aspoň kvapká.
2.na trhy prichádzajte s dobrou náladou...ak ju nemáte, musíte si ju vytvoriť, hoci aj nasilu. Spomeňte si na nejaký dobrý vtip alebo si večer predtým pozrite napr.
3.vymyslite si vlastný pokrik, ktorý vás bude hecovať, veď predaj je boj... prípadne si v duchu pospevujte obľúbenú melódiu. Aj my sme mali svoj pokrik, ale sa hanbím ho prezradiť :-)) a ako to pomáhalo!!
4. ešte niečo som chcela, ale zabudla som, dám to sem, keď si spomeniem :-))
5. tak som si spomenula, je o 3 dni neskôr: tento článok píšem síce ja, ale nepíšem ho len za seba. Zospodu nahor sme sa vyhrabávali dvaja, ja a manžel - ako 2 spojené nádoby, 2 hlavy, 4 ruky, jedna spoločná duša.
Pred 14-imi rokmi sme mali ceny v slovenských korunách...teraz sú tie čísla rovnaké, ale v eurách. Ani vtedy naše výrobky neboli pre nikoho životne dôležité a nie sú ani teraz. Vtedy sme si ich predávali sami, teraz 80% z toho, čo vyrobíme (namaľujeme) predávajú iní, takže logicky sa cena ešte navyšuje. Vôbec nám to nevadí, začiatky obchodovania máme ešte dobre v pamäti a nebudeme sa tváriť ako nám to chýba. Nechýba. Radi prenecháme to čaro obchodovania iným, tým, ktorí to vedia lepšie. Ale sme nesmierne radi, že sme si to vyskúšali - a úspešne.
Každý má(me) šancu ísť ďalej. Len treba chcieť...a ináč sa na veci pozerať.
p.s. V článku som zámerne nič nezvýraznila, lebo pre každého môže byť dôležité niečo iné. Fotografia je z nášho archívu.