"Moniiii," vyruší ma z prezerania fotiek hlasné volanie mojej mamy. Stojí na prvom schodíku dolného poschodia a keďže pozná silu svojho hlasu (bývalá učiteľka, takže chápete), je jej jasné, že sa nezatajím aj keby som chcela. Vystrčím hlavu na schody, kde sa mama, odfukujúc od horúčavy, snaží presvedčiť kocúra, že to žrádlo, ktoré dostal, je skutočne jeho. "No?", pýtam sa, a tiež lapám po dychu. "Máš ísť lepiť pirohy." Vytreštím na ňu svoje, alergiou opuchnuté, oči: "Ste sa zošaleli, v tomto teple?!" Predstava počtu pirohov, ktoré je potrebné urobiť pre pätnástich ľudí a ešte k tomu pri štyridsiatke v tieni, ma prinúti zavesiť sa do dverí. Ale je mi jasné, že keďže zavelila babka (mimochodom, tiež bývalá učiteľka, len už má o čosi viac rokov ako mama; tyyy brďo, veď už bude mať deväťdesiat), darmo sa budem snažiť vykrútiť s výhovorkou, že uvarím niečo iné. Vypínam počítač, foťák prevesím cez plece a cestou schmatnem kocúra. Aj tak sa žrádla ani nedotkol a mlsne si radšej z mačkinej misky dole u babky. V polovici záhrady sa netrpezlivo vyšmykne, rozumej, doškriabe ma ako sa na správneho kocúra patrí, a trieli smer miska.
V babkinej kuchyni je už plno. Domov došla aj sesternica s frajerom. V hlave prepočítavam počet hladných žalúdkov na sedemnásť. Veselá debata dopĺňa rýchle ruky kuchárok. Babka nachystala cesto a teta ho už, s hlasným buchotaním valčeka o dosku, vaľká a snaží sa zväčšiť ako sa len dá, aby bolo krásne tenké, rovnomerné, jednoducho ako z katalógu. Ako to tie moje ženy v rodine dokážu, je mi dodnes záhadou. Aj keď pečiem veľa a všeličo, s valčekom som si akosi nikdy nenašla spoločnú reč. Takže, keď po chvíli striedam tetu vo vaľkaní, upozorňujem babku na to, aby nepočítala s časopisovým cestom na pirohy. Našťastie ma už nejaký ten rok pozná a radšej premiešava zemiakovú plnku, aby sa na to nemusela pozerať. Inými slovami, moja babka je tá najlepšia babka pod slnkom ☺ Tempo práce sa prudko zvyšuje, úmerne s rýchlosťou vysychania cesta. Odkladám valček a beriem do ruky starý a časom obitý bodkovaný hrnček, ktorý si pamätám odkedy si pamätám. Má absolútne dokonalý priemer na taký správny piroh. Kovové vykrajovátko jednoducho nie je to pravé orechové. Vykrajujem rýchlo kolieska z cesta, posúvam na kraj dosky, kde už na ne mama šikovne ukladá zemiakovú plnku. Ja som vaľkala posledné cesto na veľké pirohy, tak sa pridávam k davu lepiacich. Tak veru, žiadne formičky, žiadne pančované pritláčanie, pekne-krásne každý jeden piroh do ruky, uložiť dobre plnku, preklopiť cesto, pritlačiť, a potom s pôžitkom vytvarovať prstami cifrované okraje. A toto veru, vie v našej rodine každý; aj chlapi, nie iba ženy. Spomínam si, ako sme kedysi dávno so starším bratom pomáhali pri pirohoch u známych, a tí si tie naše pirohy fotili, tak sa im páčili. To sa teraz nechválim, iba to patrí k téme ☺
Na tácke stojí celý regiment cifrovaných pirohových vojakov, nachystaných naskákať do hrnca. Utierame sa do uterákov, doslova sa z nás leje. V duchu si ďakujem za nápad obliecť si len kratučké šaty z tenkej bavlny. Aj keď toto leto by si bol človek najradšej aj kožu vyzliekol. Chytro sa snažím zachytiť pirohy foťákom, aj keď nemám dobré svetlo. A práve vo chvíli, keď spokojne cvakám prázdnu dosku s odloženým valčekom, podá mi babka do ruky veľkú fľašu plnú slivkového lekváru.
Keď zistím, že pod nádobou ešte odpočíva veľký kus cesta, iba si odfúknem, nasypem múku na dosku a...pokračujeme. Podchvíľou ma babka hreší, keď nepočuje búchanie valčeka, lebo mám už ukazovák strčený vo fľaši s lekvárom a slastne ho odtiaľ vylizujem. Kto vymyslel túto dobrotu, zaslúžil by metál! Slivkové pirohy (alebo perky, ako sa spieva v detskej rečňovanke) už idú rýchlo, vykrajujú sa s otrožkou. Ale ochutnávanie lekváru, či sa náhodou za tých desať sekúnd nepokazil, čas predsalen trochu natiahne.
Posledné pirohy vyberie babka z obrovského hrnca plného vriacej vody a presype ich do rovnako veľkého kastróliska, zaleje voňavo prepraženým maslom, posolí a po troch hodinách úmornej práce niekoľkých ľudí, zakričí: "Obeeeeed!"
Je po obede, všetci si slastne hladkajú plné bruchá, utierajú mastné ústa, keď môj tatko zahlási: "Slivky už dozreli, môžeme začať variť lekvár." A ja si pri jeho slovách uvedomím silu veľkej (ale hlavne našej) rodiny. Lebo len vďaka nej môžem do pirohov vložiť ten najlepší lekvár na svete, v ktorom je, vo velikánskom medenom kotli, primiešaná aj všetka tá láska, súdržnosť a dobrá nálada. A naša milovaná babka je právom jej hlavou, krkom i dušou ♥
Želám vám krásne jesenné dni naplnené jej farbami, vôňami i chuťami. A keď vám bude občas smutno, napíšte mi, pošlem vám pokračovanie príbehu o tom, ako sa lekvár až do pirohov dostal... dovtedy dobrú chuť (nielen) k pirohom ☺
BimBam ☺
P.S. A ak ste aj vy fanúšikmi pirohov, vkladám na požiadanie aj recept na ne. Tak, ako ho mám od mojej babky napísaný už roky rokúce. Inak, žiadna veda, chce to len čas a veľa lepičov, aby vám to rýchlo išlo ☺
0,5 kg hrubej múky, 1 celé vajíčko, voda, soľ
Poriadne a s láskou vymiesiť, aby bolo cesto krásne vláčne. Na dosku s ním a vaľkať a vaľkať a vaľkať, hrúbka cesta závisí od toho, aké máte pirohy radšej. Ale 2 mm by mohlo byť tak akurát. Plnku si už môžete dať ako sa vo vašom regióne zvykne. U nás (keďže babka pochádza zo Spiša) sa pirohy odjakživa plnili domácim slivkovým lekvárom a zemiakovou plnkou (uvarené zemiaky, pridané maslo, nadrobno nakrájaná čerstvá cibuľa a trochu taveného syra - bambino, karička, čo v chladničke nájdete). Uvariť osobitne podľa plnky v osolenej vode, scediť, preliať popraženým maslom, jemne posoliť podľa chuti, premiešať... a lakocinka je na svete! A ešte môj osobný tip: skúste si dať pirohy spolu, zemiakové so slivkovými, tá chuť je nezameniteľná. Nuž, aj keď mám korene riadne pomiešané, som rodená východniarka, čo sa chutí týka ☺
Tak teda dobrú chuť a dovidenia pri varení slivkového lekváru...