Alebo vitajte v Kocúrkove... Radšej píšem pozitívne žurnály, ale keď sa musím vyrozprávať...
Hneď na úvod chcem povedať, že ak sa tento žurnál dostane ku kompetentným, ktorí sa v ňom spoznajú, nech mi odpustia a prepáčia. Ale takýto prístup nie je pomáhanie si a už vôbec nie v takom zúboženom sektore ako je kultúra na Slovensku...

Že v dnešnej dobe nie sú remeslá o peniazoch? Ha-ha-ha... Už vlani sme museli jedného pána odmietnuť kvôli finančných suchotám. Chceli sme pre deti taký drevený detský kolotoč na ručný pohon. Zohnali sme kontakt, ale po tej cifre, čo si pán zapýtal za to, že by prišiel sa mi až evríčka v očkách prekotúľali. Tak sme mu pekne poďakovali a zostali sme bez kolotoča... 

Tento rok to nie je ani tak o peniazoch ako o zdravom rozume, pomáhaní si a hlavne - princípe. 
Vo výzve pre remeselníkov som písala, že si za organizačný tím vyhradzujem právo odmietnuť prezentácie, ktoré nebudú vyhovovať. Pár ľudí som, žiaľ, musela odmietnuť, lebo nezapadali. Niektorí to zobrali športovo, no niektorí sa hneď museli žalovať a hajde - poďme do nej! Tak som si prečítala pár riadkov s jemne urážajúcim podtónom. Zdvihlo mi to adrenalín, ale potom som už nad tým iba mávla rukou. Komu sa nepáči, nech nechá tak. 

Ale čerešnička na torte prišla dnes!
Z jednej inštitúcie chodia prezentovať so starými, skoro vymretými, remeslami. Chcela som ich zavolať aj na náš Jarmok. Ale po 2 týždňoch ticha som sa opätovne musela ozvať ja. Cez dobre že nie 20 ľudí som sa konečne dostala k niekomu, kto mi o tom vedel čosi povedať. Potom, ako som aj tak nič nevybavila (lebo sú dovolenky), som bola zdrckaná za to, že píšem v čase dovoleniek; že som si dovolila napísať mail z vlastnej súkromnej mailovej adresy; že nie som organizovaná pod žiadnou organizáciou; že je neslušné písať zo súkromného mailu, keď sa jedná o takéto niečo; že prečo mám v maili taký a taký podpis... Že predsa oni s tým budú mať náklady, keby k nám chcú ísť, že oni tam nemôžu ísť súkromne... Už som sa bála, že mi bude vyčítané aj to, ako dýcham do telefónu. 

- Naozaj mi doteraz nedošlo, prečo by som sa mala odvolávať na nejakú organizáciu, keď podujatie je aj tak iba na mojich pleciach (a pár nadšencoch). Čo človek nemôže organizovať podujatia iba tak, z vlastnej iniciatívy, pre osvetu? 
- Neviem, prečo by som si kvôli jednému mailu do inštitúcie mala zakladať novú - organizovanú - mailovú schránku. Všetkým ostatným stačila aj moja súkromná adresa... Zakladať nový mail iba preto, že komunikujem z nejakou inštitúciou? A ešte tobôž, keď daná inštitúcia ani nemá uvedené maili na jednotlivých pracovníkov a komunikujem s mailom typu info@....
- Neviem, prečo by som nemala písať v čase dovoleniek, keď sa podujatie koná teraz a nie v novembri. To nie je môj problém, že nemajú zabezpečeného človeka, ktorý bude vybavovať korešpondenciu. 
- Neviem, prečo by som vo svojom súkromnom maili nemohla mať podpis aký chcem.
- Neviem, čo toto celé vlastne malo znamenať. Už sa aj budem báť niekomu napísať, aby som nebola spindaná. 

Ale viem aspoň jedno - od danej inštitúcie už nebudem nič chcieť, ani žiadať. 
Ak mi viete niekto povedať, kde som spravila chybu, napíšte mi... Aby som nezomrela sprostá.

Tak preto som sa aj tento rok musela rozlúčiť s určitými remeslami, na ktoré som sa tešila. Ale čo už... Stáva sa.
Neprajem nikomu nič zlé, iba ma to zarazilo a sklamalo. Myslela som si, že aspoň takto založení ľudia budeme držať spolu.

Ak sa tento žurnál aj dostane kompetentným, ktorí sa v ňom spoznajú, nech mi odpustia a prepáčia. Ale takýto prístup nie je pomáhanie si a už vôbec nie v takom zúboženom sektore ako je kultúra na Slovensku...